Písmo:
A-
|
A+
- Prečo to robíš? - spýtala som sa jej raz. - Čo robím? - odpovedala prekvapenou protiotázkou. - Prečo na ľuďoch hľadáš chyby, prečo stále striehneš na ich slabosti a prečo sa im potom vysmievaš? - - Ale no tak, ja som len úprimná... Musíte si na to zvyknúť... - Pripomenula mi muža z jednej poviedky, ktorý chodil po ulici a pichal do ľudí špendlíkom. - Prepáčte, ja som proste taký, - rozhadzoval bezmocne rukami,- musíte si na to zvyknúť... - Nezvykli sme si. Teda nie na toho muža, ale na ňu. A ona si napriek svojej proklamovanej a vysokocenenej úprimnosti za celý život nenašla jediného skutočného priateľa...
