Leto u starkej, priehrada, modré pery a naše drkotajúce zuby, bublanina a tiež chlieb s masťou a pažítkou. A sedma, ktorú sme hrali celé hodiny na žlto-hnedej károvanej deke s vypáleným odtlačkom žehličky uprostred. Lozenie po stromoch a oškreté kolená, hltanie čerešní aj s kôstkami a krik našej starej mamy, že sa nám z tých kôstok zapchajú črevá. Nikdy sa nám nezapchali. A nikdy sme nedostali ani koliku, ktorou nás strašila, keď sme jej vyťahovali spod rúk horúce buchty, alebo čučoriedkový koláč so sladkou posýpkou.
Zatvorím oči a znovu to všetko vidím pred sebou. Nepôvabný dlhý dom s veľkou povalou, ktorej sme sa báli, no ktorá okrem špiny a vtáčich pier skrývala aj poklady - starú truhlicu s čudným nápisom a zažltnutými listami, zmoľaveným kabátom, zhrdzavenou petrolejkou a jednou osúchanou bagančou, knihy popísané čudným pokrúteným písmom, rozbitý porcelán a vyštrbený nôž. Báli sme sa tej povaly, ale liezli sme tam po rozheganom rebríku priťahovaní ako magnetom, cez zaprášené okná prenikali lúče slnka, v ktorých sa víril prach v čudesnom tanci a vnikal nám do pľúc.
Zašpinené ruky a tvár nám stará mama nemilosrdne drhla v kúpeľni s veľkým bielym boilerom, ktorý sa zapínal len na večer, so žltými kachličkami, ktoré nevyšli až po vrch a končili sa kdesi uprostred steny, a so studenou smaltovanou vaňou na zakrivených nohách. Kto by do nej liezol, keď sa dalo sprchovať vonku na dvore pod prúdom vody zo záhradnej hadice, bili sme sa, kto sa začne prvý, pretože tých pár prvých litrov bolo prehriatych slnkom ako maliny, ktoré sme každý deň hľadali v hustom malinčí na konci dvora. "Nechajte mi za hrnček, urobím vám penu," volávala na nás stará mama, no nikdy ich nebolo dosť, tak brávala z police zavárané egreše, ktoré sme ako deti veľmi neľúbili, a robila nám z nich sľúbenú pochúťku. Kyslastá egrešová pena, šišky a dážď klepotajúci na podobločnicu ako starej mamin starý šijací stroj, na ktorom vedela šiť len ona.
"Len si tu trochu zdriemnem," hovorievala nám po každom obede a zaspávala sklonená nad povoskovaným kuchynským obrusom so zamatovou stužkou vo vlasoch, ktorá jej pridržiavala jemné medové kučierky, a s fertuchou uviazanou okolo pása. Odfukujúca pokojne do zrobených žilnatých rúk a voňajúca po pomarančovej kôre, z ktorej robila čudesné cukríky a ktoré nosila vo vreckách svojej kvietkovanej "fertuchy".
Po špičkách sme odchádzali z kuchyne a pritláčali nosy na studené okno, po ktorom tiekli pramienky vody deliacej nás od leta...
