Aké bolo moje prekvapenie, keď mi kamarátka pri stretnutí povedala, že knihu číta obom synom. Vraj ten starší sa najskôr "škaredil", že tá kniha je pre malých, no neskôr sa do nej započúval a teraz je to on, kto sa dožaduje čítania. A to vraj už knihu prečítali niekoľkokrát.
Usmievala som sa. Prečo nie? Lichotilo mi to. Ale potom som sa zamyslela. V čom spočíva to tajomstvo? Ide naozaj len o príbeh malej veľryby, alebo je v tom niečo iné? Privrela som oči a spomenula som si na zopár večerov, keď nám mama čítala Bieleho tesáka. Kniha bola úžasná, ale stále si myslím, že čaro tých večerov podčiarkovalo najmä to, že nám to čítala mama. Že bola pri nás. Že si na nás našla čas a bola ochotná odpovedať na zvedavé otázky.
Myslím a dúfam, že dnešné mamy čítajú deťom viac, ako sa voľakedy čítalo nám. A verím, že čaro spoločného čítania zostáva po desaťročia stále rovnako silné...
