Nedávno som počula jedného psychológa, ktorý na otázku, prečo ľudia nedodržujú sľuby, odpovedal veľmi zaujímavo: "Ak partner ( kamarát, rodič...) toho druhého nepretržite do niečoho tlačí, nakoniec dostane sľub, ktorý prakticky nemá cenu, pretože bol vynútený a človek ho dal len preto, aby mal na chvíľu pokoj."
A tak bordelári sľubujú, že už budú poriadkumilovnejší,
chronicky meškajúci, že už budú presní,
nespokojenci, že budú spokojnejší,
nevďační, že si budú všetko viac vážiť,
lenivci, že budú viac pomáhať,
nevšímavci, že budú všímavejší,
necitliví, že budú citlivejší,
zábudlivci, že už nebudú zabúdať,
žiarlivci, že už nebudú žiarliť,
pruďasi, že sa už budú ovládať,
ľahtikári, že budú zodpovednejší,
alkoholici, že už nebudú piť,
fajčiari, že budú menej fajčiť,
neverníci, že prestanú podvádzať, ... atď, atď...
Po nedodržaní sľubu nastane búrka, ten, čo dostal sľub sa cíti podvedený, ten čo sľub dal sa cíti ešte viac zatlačený do kúta.
Ten pohľad ma prekvapil a donútil premýšľať. Ja sama poznám minimálne tri dvojice, ktoré sa chronicky hádajú "pre nedodržané sľuby, pre porušenie slova..." Ale čo ak je to naozaj tak, ako to hovoril ten psychológ, čo ak ten jeden nezmyselne nástojí a ten druhý sľubuje, hoci nie je v jeho moci sľub dodržať? (A nemusí ísť o také závažné veci, ako boli spomenuté hore, mnohokrát môže ísť jednoducho o hlúposti.)
V tomto kontexte je však zvláštne, že ja sama od nikoho nežiadam sľuby, ak mi ich však ten druhý dá dobrovoľne, ich porušenie ma nesmierne mrzí.
Takže vás prosím, nedávajte mi sľuby :)
