Kráčam si so psíkom po sídlisku a oproti mne ide nejaká neznáma žena. Zastaví sa, zadíva sa na mňa a odrazu počujem: "Maji?"
Neverím vlastným očiam. Kamoška zo školy. Nevideli sme sa sto rokov. Pustí tašky na zem a objíme ma. "Maja, do čerta, ako to robíš, veď ty si sa od školy vôbec nezmenila!" So smiechom sa bránim, no ona ma stále presviedča, že som presne taká, ako posledný deň v škole. Na moment mám podozrenie, že si doma zabudla okuliare. Nie, má ich na nose! Aby som nezostala v hanbe, polichotím jej tiež. Aj ona sa začne brániť, ale na očiach jej vidím, ako jej to dobre padne.
Načo tajiť, aj mne sa jej pochvala páči.
O pár hodín sa stretnem so susedom a rozpoviem mu celú príhodu.
Uškŕňa sa na mňa na celé ústa.
Netuším prečo.
No on sa po chvíli rozhovorí:
"Hej, hej, aj mne sa stalo niečo podobné! Valím sa nedávno s týmto mojím banderom po chodbe a oproti mne pupkatý, prešedivený pán. Zadíva sa na mňa a ja na neho. Je nám jasné, že sa zrejme poznáme. Alebo by sme sa aspoň mali. Po chvíli ten pupkáč vykríkne: Jano? Zadívam sa pozornejšie a skúsim: Laci? Na to Laco rozhodí rukami a zhúkne na celú chodbu: Kurrrva, Jano, ale vyzeráme!"
Hmm, rozdiely naozaj existujú :)
