Napríklad, také zemiakové placky. Moja mama ich nazývala zemiakovou babou. Nikdy som sa nespýtala prečo. Ak baba, tak baba. Hodila sa mi k tej sýtej majoránkovo-cesnakovej vôni. A k horúcemu čaju. A k popáleným prstom, ktoré sme si so sestrou s úsmevom oblizovali a fúkali.
"Nejedzte to také horúce, dostanete koliku!" hrozila nám mama, keď sme sa vrhali na mastnú pochúťku a tlačili ju do seba.
Keď som sa nedávno pýtala detí, čo chcú v nedeľu na obed, syn odpovedal: "Prosím, prosím, urob placky!"
Zvláštne. Myslela som si, že si zaželá niečo sviatočné a on že placky. A tak som sa postavila k šporáku a napiekla ich za komín.
Prvá synovi popálila prsty aj jazyk.
"Nejedz ich tak rýchlo, dostaneš koliku," vykĺzlo mi z úst ako voľakedy mojej mame.
"A vieš, že by som ju už raz chcel dostať? Strašíš ma ňou odmalička a nič!" rozosmial sa syn.
Mal pravdu. Aj mňa ňou strašili a nič :) A tak sme ich do seba tlačili všetci. Mastné, voňavé a horúce.
"Mňam, úplne že najsuper obed," pochválil ma syn na konci.
Hmmm, obyčajné placky a že najsuper.
A možno som to len nepochopila. Možno tie nepôvabné, hnedo-popolavé, mastné a dochrumkava upečené placky s hrozbou koliky skrývajú aj pre neho čosi viac ako len zemiaky, vajíčko, cesnak, soľ, majorán a múku.
Niečo čarovné.
Vôňu detstva!
