Keď mi o tomto svojom postrehu povedal prvý raz, zostala som zarazená. Patrila som k tej väčšine ľudí, ktorí vo voľbách odovzdali dôveru svojim vytipovaným zástupcom a potom čakali, čo bude. Ak vláda konala tak, ako som si želala, bola som spokojná a ak ma sklamávala, bezmocne som krčila plecami, čakala na ďalšie voľby a zastrájala sa, že si dobre rozmyslím, komu dám svoj hlas, alebo či vôbec pristúpim k volebnej urne.
O tomto postoji, ktorý je príslovečný pre väčšinu voličov, sme s kamarátom mnohokrát polemizovali a on mi hovorieval: "Ak by bol len jeden jediný minister potrestaný za mrhanie peňazí a za škody spôsobené občanom, videla by si, aký poriadok by nastal v tomto štáte. Trestom však nemyslím jeho odvolanie z funkcie, prípadne jeho katapultovanie do diplomatických služieb, ale skutočný trest podľa trestného zákonníka."
Po čase som si uvedomila, akú mal pravdu. To, že sa odkloním od nejakej politickej strany, je len pomyselný trest, v skutočnosti predsa ide o niečo iné. Ak mi v reálnom živote niekto spôsobí škodu, musí ju nahradiť, ak niekto spreneverí alebo ukradne moje peniaze, možno ho žalovať a mal by byť odsúdený, ak mi zostane niekto niečo dlžný, alebo ma zadľži, môžem ho za to pranierovať...
Do štátnej pokladnice sa skladáme my všetci a 70 % jej obsahu tvoria dane. Peniaze odovzdávame štátu, vláde (nazvite si to, ako chcete), aby s nimi zodpovedne hospodáril. A naozaj nezáleží, z akých strán je tá vláda poskladaná, či je pri moci pravica, ľavica, dve alebo päť strán. Prečo nás tak málo zaujíma, čo sa s tými daňami v skutočnosti deje? Ako je možné, že môžu byť takto odovzdané peniaze premrhané na pochybné tendre, predražené projekty, podozrivé investície, a tí, ktorí na to poukážu, sú pranierovaní, nenávidení, osočovaní a napádaní "zbožnými odivovateľmi" tej ktorej vládnej moci? Veď ide predsa o peniaze nás všetkých.
Ak sa niekoľko rokov poukazuje na katastrofálne čerpanie eurofondov, musí ma to zaujímať, aj keď tuším, že sa oveľa ľahšie a slobodnejšie míňajú peniaze zo štátneho rozpočtu ako tie, na ktoré dohliada Európska komisia a ktoré si dá veľmi pozorne vydokladovať. Nám občanom nikto nemusí dokladovať nič. Ak boli nezmyselne vynaložené obrovské prostriedky z vrecka daňových poplatníkov na odkúpenie a rekonštrukciu vily, ktorá mala slúžiť prezidentovi Gašparovičovi a ktorý sa do nej nikdy nepresťahoval, musí ma to zaujímať. Ak ministerstvo školstva minie nemalú časť zverených prostriedkov na učebnice, ktoré sa nepoužívajú, musí ma to zaujímať. Ak ministerstvo vnútra objedná upratovacie služby za 26 miliónov eur (vyše 780 mil. SK), musí ma to zaujímať. Ak minister kultúry deň pred voľbami, keď je tisíce domácností na kolenách v dôsledku povodní, podpíše zmluvu na odkyslenie historických dokumentov z 19.storočia v hodnote 209 miliónov eur (viac ako 6 miliárd SK), musí ma to zaujímať.
Atď, atď...
Môj kamarát mal pravdu.
V okamihu odstúpenia starej vlády treba žiadať záverečný účet. Nielen všeobecnú informáciu o celkovom objeme minutých peňazí, ale aj tú, kam a na aký účel peniaze išli.
Že je to sci-fi? Prečo?
Žiadna vláda predsa nie je vlastníkom štátu a našich peňazí, je platená z NAŠICH DANÍ a má slúžiť občanom. A za svoje pochybenia by mala niesť zodpovednosť...
