S tichým bôľom sa starký díval na drahé črty tváre zvráskavenej ako jabĺčko. Jedna vráska - jeden rok života. Strávený v ťažkej drine okolo detí, domu a záhrady. Tie najhlbšie vrásky vyhĺbil smútok. Dve deti rok po roku pochovali. Ach, zle je, keď rodič pochováva vlastné dieťa. Ešte šťastie, že ostatné štyri sa im vydarili, pomyslel si starký s láskou a hrdosťou. Aj nevesty má švárne, aj zať je šikovný. Neboj sa, starká, deti všetko zariadia, postarajú sa, prihovoril sa starký v duchu nebožkej. Spoza dverí prenikali k jeho ušiam tlmené hlasy. Vrava sa rozrastala ako riava. - Čo myslíte, koľko môžu mať na knižkách? - Bude toho hodne, veď oni už posledné roky nič nepotrebovali...- - Vo výšivkách je ukrytý celý majetok ...- - A mamka mala vraj od babky aj nejaké zlato...- - Ozaj, na chalupu mám už kupca...- - Ale čo urobíme s otcom? - ozval sa ženský hlas. Na chvíľu nastalo ticho a potom sa riava ozvala znovu. - Zober si ho ty, máš najväčší byt...- - Ja nemôžem, veď viete, že potrebujem jednu izbu ako pracovňu... - Ani ja, mám predsa malé dieťa ...-- Ani my, pred mesiacom sme prenajali jednu izbu študentom...- Vo vedľajšej izbe sa starký pomaly všuchol k nebožkej a zatvoril oči.
