Syn sa na mňa začudovane pozrel, keď som mu povedala, odkiaľ sú tie knihy, poklopal si veľavravne na čelo a so slovami "dúfam, že ťa nikto nevidel" sa so mnou rozlúčil a bežal za kamarátmi. Keby zostal, pokúsila by som sa mu vysvetliť, čo pre mňa knihy znamenajú a vždy budú znamenať. A možno by sa mi to nepodarilo, možno by sa len blahosklonne usmieval nad mojimi spomienkami z detstva, ako som si každú ušetrenú korunku odkladala na knihy a ako som ich potom napriek hnevu rodičov čítavala dlho do noci, alebo ako som voľakedy postávala deň čo deň pred výkladom kníhkupectva na našej ulici v nádeji, že už vyšiel ďalší diel edície STOPY. Možno by sa zasmial aj na mojom priznaní, že som raz ako dieťa pred Vianocami prehľadala všetky skrine, aby som sa ubezpečila, že mi rodičia tú moju vytúženú knihu nezabudli kúpiť a keď som ju našla za maminými svetrami, bola som taká šťastná, ako keby som našla poklad. S knihami sa spája aj dojemný zážitok na jedny prázdniny u starkej. Starká bývala v malom mestečku, no mali tam veľkú knižnicu a pani, ktorá ju mala na starosti, mi požičiavala knihy aj bez preukazu. Hltala som tie knihy na schodíkoch pred starkiným domom, do vlasov sa mi opieralo slnko a pri nohách ležal čierny psík, čo mi zohrieval nohy. Možno odvtedy nosím v duši sen, že raz si na priedomí nejakého domčeka prečítam znova všetky knihy môjho detstva, no najmä jednu, na ktorú v poslednom čase často myslievam. Nepamätám si už, ako sa volala, hoci som ju v detstve prečítala snáď dvadsaťkrát. Viem však, že ju raz znovu nájdem a okamžite spoznám. U známych alebo v antikvariáte. A potom si ju vypýtam, alebo kúpim. Aby som ju mohla otvoriť vždy, keď mi bude ťažko alebo smutno. Ako vtedy, keď som ležala vo vysokých horúčkach v starkinej posteli a starká sa išla zblázniť od strachu, pretože lieky mi stále nezaberali. Modlila sa pri mne ruženec a vždy, keď som sa nepokojne zavrtela, naklonila sa nado mňa a prihovorila sa mi: "Čo by si si želala, dušička? Čo potrebuješ? " Pamätám si, ako som zašepkala: " Starká, dones mi tú moju knihu, však vieš, tú svetlozelenú..." a starká sa obliekla a utekala do knižnice. Potom mi ju položila do rúk a ja dodnes neviem, či mi horúčka klesla preto, že lieky konečne zabrali, alebo preto, že som ju držala v rukách... Odvtedy som prečítala stovky kníh, mnohé som si zamilovala, ku mnohým sa stále vraciam, k mnohým prechovávam priam zbožnú úctu. Keď však snívam svoje sny, spomínam na tú jedinú so svetlozeleným obalom... Nikdy by som nevedela odhodiť knihu a už vôbec nie rozprávkovú. Občas totiž snívam, že aj ja raz napíšem tú svoju a pre nejaké dieťa bude znamenať to, čo voľakedy tá jedna jediná znamenala pre mňa...
