nikdy...

- Máte zlaté deti,- prihovorila som sa jej. - Krásne vám to vyšlo. Chlapček a dievčatko...-- To máte pravdu,- ožila žena vedľa mňa, - najmä, keď ma vtedy doma čakali už traja chlapci.-Neveriacky som si ju premerala. Drobné žieňa s nežnými tma­vohnedými očami v útlej tvári.- Vy máte päť detí? - vyhŕklo zo mňa. - Tak to vás teda obdivujem...- - Ach, teraz je už dobre, - mávla žena rukou. - Všetky deti sú už úplne samostatné. Dokonca občas ľutujem, že ma už tak veľmi nepotrebujú. Ale viem, na čo myslíte. Sama sa čudujem, ako som to vtedy všetko zvládla. Jasle, škôlka, ško­la, robota, nákupy, domácnosť...- zádumčivo sa zahľadela do diaľky.- Prepáčte, že sa vás na to spýtam, ale neuvažovali ste pri tom štvrtom tehotenstve... - nedopovedala som, lebo som sa vzápätí za svoju myšlienku zahanbila.- O potrate? - dotušila žena moju otázku. - Nie, nikdy som na to nepomyslela. Nikdy! - zdupľovala svoju odpoveď. - Veď to by som nemala svoje dievčatko, svoju Julinku,- dodala a potom sa znovu otočila a s úsmevom v očiach kývala na rozlúčku svojim dvojičkám...