Žena sa pomaly vrátila do stíchnutého bytu. Za oknom bola ešte tma, deti spali v postieľkach. Neprítomne sa popozerala po krásne zariadenej obývačke a pri pohľade na stenu jej zovrelo srdce od zvláštneho smútku. Visela tam v lacnom ráme ich prvá spoločná fotografia. Zjavne sa do toho ich luxusu nehodila, no ona odmietala rám na fotografii vymeniť. Bol pre ňu symbolom tých minulých čias, keď sa s mužom zoznámili a zaľúbili sa do seba. Zasnený úsmev jej preletel po tvári pri spomienke na čas, keď chodila v ručne pletenom svetri a on v poplátaných rifliach. Na vkladnej knižke mali zopár tisíc, v jedinej zariadenej izbe dve lacné postele, na stene veľký plagát neznámej piesočnej pláže s blankytným morom a na zemi maličký televízor. Dovolenky trávili u kamaráta na chate a milovali sa každú noc.Strhla sa, keď sa v spálni ozval melodický hlas budíka. Zabudla ho vypnúť. Počula, ako sa v detskej izbe zamrvili deti. Ten budík vlastne ani nemusela nastavovať, málokedy po odchode muža ešte zaspala. Bezmyšlienkovite začala chystať raňajky pre deti a rozmýšľala, čo sa to s nimi vlastne porobilo. Samota ju bolela zo dňa na deň viac. Muž trávieval celé víkendy mimo domu a keď s ňou aj bol, sedel pri počítači a pracoval dlho do noci. Vraj, prepych niečo stojí, moja drahá...Ale veď ja nechcem peniaze, nie za takúto cenu, plakalo čosi v jej vnútri. Zúfalo chcela vrátiť ten čas, keď sa ráno lúčili dlhým a vrúcnym objatím, na večeru jedli hrianky s cesnakom a potom... Potom mali pre seba more času. Nekonečné more času, lásky a nehy. Také veľké ako to, ku ktorému ju manžel zobral posledné leto. Vybral z katalógu najluxusnejšiu dovolenku. Vraj odškodné za všetky dni, ktoré musela tráviť sama. Bola to najdrahšia dovolenka v ich živote. A najmlčanlivejšia. Pretože si odrazu nemali čo povedať.
