ošetrovateľ

Kamaráti sa uškŕňali, dievčatá to nechápali. - Neblázni, Ondro, naťahuješ sa so starými babkami, veď to nie je robota pre takého chalana, ako si ty!- A on sa na všetkých díval mäkkými hnedými trpezlivými očami. Také oči má dnes už málokto. A usmieval sa len tak pre seba. Ako keby si hovoril: - Čo vy viete? Čo vy viete, aké je to podopierať vetchú babičku, aby nespadla na lesklých dlaždiciach. A počuť jej trasľavý hlas: - Ďakujem, syn môj. Pre všetkých staručkých bol synom, hoci by každému mohol byť skôr vnukom. A pre mladších bol bratom a veľkým kamarátom. Ako pre toho deväťročného chlapčeka, ktorého viedol nedávno na neurológiu. Očká rozšírené strachom upieral na neho a Ondro bol v tom momente pre neho celým vesmírom. - Nič sa neboj, malý, - tľapol ho po chrbte. Tak kamarátsky, ako sa to robí medzi veľkými. Odpoveďou mu bol šťastný úsmev chlapčeka. Nikdy nikomu nepovedal skutočný dôvod, prečo sa zamestnal v nemocnici. Nikomu nepovedal, že jeho starká zomrela preto, že v ten deň, na tých schodoch nebol pri nej žiadny ošetrovateľ...