Muž čítal noviny a dieťa mu trpezlivo hladilo ruku. Dvojica poskytovala ten najnežnejší obrázok, aký si viete predstaviť. Svetlovlasá hlavička pritúlená k otcovi, na detskej tváričke výraz blaha. V modrých očkách dievčatka sa zažínal úsmev, kedykoľvek sa otec k nemu otočil a poláskal ho pohľadom. Muž mal tvár pokojnú a vyrovnanú. Len kdesi hlboko v duši chvel sa potláčaný smútok a čosi ako výčitky svedomia...
Dievčatko by sa asi veľmi čudovalo, keby poznalo myšlienky, ktoré sa v tej chvíli rojili otcovi v hlave. Nevedelo, že vždy, keď sa otec pozrel do jej oddanej ľúbeznej tváričky, prebehol mu mráz po chrbte. Ako málo stačilo a toto dieťa by sa nikdy nenarodilo... Ako len mohli byť takí hlúpi a sebeckí? Akokoľvek na to chcel zabudnúť, spomienka na deň, keď sa so ženou rozhodovali, či si dieťa nechajú, ho mátala niekoľko rokov. Už by ani nevedel povedať, čo nakoniec rozhodlo. Svedomie, rozum, cit?
Muž sa nežne pozrel na plavú hlavičku opretú o jeho rameno. Myšlienka, že vtedy čo len na moment súhlasil s interrupciou, ho zvláštne mučila. Akokoľvek na to chcel zabudnúť, oddaný pohľad jeho dcérky mu ten deň zakaždým pripomenul. A poznanie, že z jeho dvoch detí, toto nechcené je milšie a nežnejšie, bolo pre muža zároveň krížom aj odpustením.
