desať prstov...

Zvláštnym pohybom zhodila z pleca veľkú športovú tašku na kolená a otvorila ju. Nechápem, ako to urobila, pretože namiesto rúk, dlaní a prstov mala len dva maličké mäkké kýptiky. Zalovila v taške a vytiahla mobil. Pridŕžala ho obomi "rukami" a snažila sa vybrať ho z púzdra. Nedokázala som odtrhnúť od nej zrak a nedovolila som si ponúknuť jej pomoc. Akokoľvek to znie neuveriteľne, podarilo sa jej to. V mysli sa mi zrodila absurdná otázka. - Ako bude s tými svojimi rukami bez prstov telefonovať? Alebo písať SMS? - Dievča netelefonovalo ani nepísalo, skontrolovalo len display, zasunulo mobil do púzdierka a vložilo do tašky. Ďalšie lovenie v taške a medzi kýptikmi sa objavil poznámkový blok. Viem, že to bolo neslušné, mala som odvrátiť zrak a dívať sa von oknom, nedokázala som to. Pozorovala som to krásne dievča, ako rukami bez dlaní a prstov "listuje" v poznámkach. Aký ľahučký pohyb pre zdravého človeka a aký zložitý pre ňu! - Budete vystupovať? - prihovorila sa mi, keď som sa po chvíli zamrvila. Nežný hlas. Tmavé hlboké oči s hustými mihalnicami. Vstala som a pridržala sa rukou tyče, keď autobus prudko zabrzdil. P-r-i-d-r-ž-a-l-a som sa. Na chodníku som z-a-l-o-v-i-l-a v kabelke a v-y-t-i-a-h-l-a odtiaľ dáždnik. O-t-v-o-r-i-l-a som ho a v-y-s-t-r-e-l-a nad seba. A potom sa mi zrak na moment zastavil na dlani a prstoch, ktoré obopínali rukoväť dáždnika a ja som si s úžasom uvedomila, že po prvýkrát v živote vnímam činnosť svojich dlaní a svojich desiatich prstov...