keď nejde o život, ide o...

Kľud, veď nejde o život, poviem si v banke, kde si vystojím 20-minútový rad a nakoniec sa pri okienku dozviem, že slečna za prepážkou nemá pokladnicu. A tú ja potrebujem! Teda nie, že by som chcela vykradnúť banku, potrebujem si vložiť peniaze na účet. Fajn, vybavím si aspoň iné veci."Prosím vás, prečo mi neprišiel PIN k novej bankomatovej karte?" spýtam sa slečny.Ochotná úradníčka zistí, že PIN bol odoslaný, no vrátil sa z pošty do banky. Na jazyk sa mi derie neslušné slovo. Tá situácia sa v našom dome opakuje priam chronicky. Poštárka sa nikdy neunúva zistiť, či je adresát doporučenej zásielky doma a oznámenky sa z našich schránok pravidelne strácajú. To mi pripomenie, že sa chcem zastaviť aj na pošte. Nový 30-minútový rad. Blíži sa čas obeda, niekoľko okienok je zatvorených. Nikoho nezaujíma, že sa na pošte hromadia ľudia. Hmmm, čo keby som si zašla na obed aj ja? Keď mám v týždni voľno, mávam sviatočnú náladu. ***Zastavím sa v útulnej reštaurácii. Servírka v neobyčajne odvážnom tričku hodí predo mňa jedálny lístok. Mám nutkanie ospravedlniť sa jej za to, že som si dovolila byť hladná, môj príchod ju viditeľne podráždil. Keby nie mňa, mohla sa zabávať s mladým kolegom pri bare. Na môj spýtavý pohľad sa po čase dokýva k stolu. "Hotové jedlá nemáme," povie znudene, keď jej pohľad skĺzne na stranu, ktorú čítam. V poriadku, keď nemáte, nemáte, môžem si objednať aj niečo iné. Do očí mi padne panenka na smotane. "Panenku nemáme," schladí žena moje nadšenie v zárodku. Nevzdávam to. "Tak si prosím kuracie soté so smotanovou omáčkou a ako prílohu viedenské knedle, " zavieram spokojná jedálny lístok. "Knedle nemáme," zazíva servírka.Pripadám si ako v absurdnej komédii."Prepáčte, máte ich uvedené ako prílohu..." namietam."Ale ich nemáme," zdupľuje. Už už sa mi tlačí na jazyk: Povedzte mi rovno, čo máte, ušetríme si kopec času, ale neurobím to. "Tak si prosím tie kuracie prsia zapečené s broskyňou a syrom..." Servírka na mňa uprie skúmavo zrak. "Broskyne...""Nemáte?" dotuším."Uhmm," prikývne skoro šťastne. "V tom prípade pozdravujem pána vedúceho. Už nemám chuť..." rozlúčim sa a výjdem na slnkom zaliatu ulicu. ***Po pár metroch nakuknem do kaderníctva. Je prázdne. Dve kaderníčky popíjajú kávu. S nádejou k nim pristúpim."My berieme len na objednávku," upozorní ma mladšia.Skúsim ju obmäkčiť. "Nemohli by ste...?""Nie, nemohli, nemáme čas! Veď pozrite," podstrčí mi pod nos knihu objednávok. Neviem, či sa mám smiať, alebo... Veď v tom kaderníctve niet ani nohy. Alebo sa mi to len sníva? Aaále, čo tam po vlasoch, veď nejde o život, pomyslím si veselo v momente, ako vzduch pretne kvílivý zvuk húkajúcej sanitky. Doprava na moment zmĺkne. Snáď to stihne, želám si dojato...***Po príchode domov mi pípne mobil. Sestrin muž dostal infarkt, píše mi mama. Práve ho prevážajú do nemocnice.Vytočím sestrine číslo. Je v šoku. "Čo sa stalo?" spýtam sa prestrašene. Sestra vysype do slúchadla všetky podrobnosti. "Vraj sa k tomu schyľovalo už dávno. Povedal mi to pohotovostný lekár..." zavzlyká.Nechápem. Veď švagor chodí pravidelne na kontroly. Ako to, že obvodný nezistil...?"Ako to, že obvodný nezistil, že má taký vysoký tlak? Ako to, že mu neurobil EKG?" spýtam sa úplne zbytočne. "Neviem..." šepne sestra.A mne v tom momente napadne to absurdné "nemáme", ktoré ma prenasledovalo celý deň. Čo nemal tentokrát ten obvodný? Tlakomer? Záujem? Alebo čas?***Absurdné situácie ma rozveseľujú. Dokážem občas privrieť oči aj nad "nedbajstvom". Len pri tom nesmie ísť o život...