"Dobrý deň. Je krásne a ja tak rada šijem vonku," odpovedá mi raz na myšlienky aj na pozdrav.
"Áno je krásne," pritakávam s úsmevom.
"Máte krásneho psíka," pochváli mi šteňa.
"Ďakujem," lúčim sa s ňou.
Chodievala som okolo nej každý deň a vymieňala si s ňou pozdrav a pár slov.
"Poznáš tú pani? Chúďa," prihovorí sa mi nedávno kamoška.
"Prečo chúďa?" zháčim som sa.
"Je chorá. Je tu celé dni a stále čosi obšíva. Ak to obšíva," zapochybuje po chvíli.
"Chceš povedať?" zaváham, keď som si uvedomím, že som nikdy nevidela v jej rukách žiadnu ihlu ani niť.
"Hej, presne to."
Dorazí mi to v celej sile. "Bože, a to nemá nikoho, kto by sa o ňu postaral?"
"Nosieva si so sebou fľašu s vodou a v krabičke nejaké jedlo. Býva tu mnohokrát až do večera. Ľudia hovoria, že má aj dcéru. Ale tú som nikdy nevidela."
Príde mi tej ženy ľúto. Tak zvláštne. Skoro nežne. Najmä, keď ju pred pár dňami znovu zazriem. Na tej istej lavičke. S taškami plnými šatstva. Až na to, že nesvieti slnko ale je tma a poriadna zima a vietor. Krehká postava zaodetá do tenkej sukne a tenkej bundičky. Na nohách balerínky. Hodili by sa dieťaťu. Na tvári klasický úsmev.
"Nejako som premrzla, musím už ísť domov. Ale, keď mám toľko roboty," ukáže ospravedlňujúco na plné tašky.
"Dnes je poriadna zima, mali by ste sa ponáhľať," pridávam s ľútosťou, keď si predstavím, že tam sedela celý deň.
Trasie sa. "Hej, veď už idem. Doma si dám čaj a zase sa pustím do roboty. Mám toho naozaj veľa..." lúči sa so mnou.
Odchádzam od nej s čudným pocitom a neodbytnou myšlienkou. Nepoznáš dňa ani hodiny. Viem, že sa to hovorieva skôr v súvislosti so smrťou, ale mne to napadlo pri pohľade na ňu. Neviem, čo sa jej stalo a kedy. Neviem, či taká bola od malička, alebo ochorela neskôr. Vyzerá tak milo! Pri pohľade do jej peknej tváre s detským začudovaným pohľadom si viac ako inokedy uvedomujem, aká krehká hranica môže byť medzi duševným zdravím a duševnou chorobou...
