Pamätám si, ako ma v to osudné ráno zobudil zvláštny hrmot na ulici a cinkot starkiných ihlíc, ktorá vedľa mňa v posteli štrikovala svetrík zo zvyškov vlny. - Vieš, čo je nové? - spýtala sa ma úplne nevzrušene, kým som si pretierala oči. - Nie, neviem, - odpovedala som začudovane. - Obsadili nás Rusi. - Posadila som sa na posteli a potom som povedal vetu, ktorá dodnes rozosmieva celú našu rodinu. - Chceš povedať Nemci... - - Nie, Rusi, - opakovala starká.Nechápala som. Všetky moje vedomosti z detských čítaniek boli odrazu postavené na hlavu. Rusi boli predsa vždy tí dobrí a Nemci tí zlí. Nemohli nás obsadiť! Ale bolo to tak. Presvedčila som sa o tom, keď som sa započúvala do rozhlasu, ktorý strýko napäto počúval v kuchyni. Schmatla som zo stola buchtu a vybehla na dvor. Po ulici sa valili tanky. Jeden za druhým a nebol to film. - Nechoď ďaleko, - zakričala za mnou starká a ja som jej zakývala naspäť, nech sa nebojí. Nešla som ďaleko. Bežala som po vymretom chodníkú len na koniec ulice. Za kamarátkou. Tá ma už napäto vyzerala spoza plota. - To sú Rusi, - vyhŕkla som. - Ja viem, babka počúva rozhlas, - prisvedčila kamarátka. Keď si dnes spomínam na ten deň, uvedomujem si, že som cítila len vzrušenie dieťaťa, ktoré pozoruje niečo nové a nečakané. Necítila som žiadny strach, neuvedomovala si žiadne nebezpečenstvo, asi aj preto som sa pridala k chlapcom z dvora, ktorí sa rozhodli postaviť tankom do cesty prekážku. S obdivom som sa dívala, ako tlačia na cestu obrovskú betónovú rúru z neďalekej stavby a potom sa spoza stromov uškŕňajú pri pohľade na prvý tank, ktorý "zaflekoval" pár metrov pred ňou. Ani na um mi neprišlo, že sa to môže skončiť tragicky, že tí vojaci s meravými tvárami, ktorí povyskakovali z tanku, nám môžu ublížiť. Pre nás to bola hra. Hra na vojakov. Dlhé hodiny sme sedeli na kraji cesty a pozorovali tanky, ktoré sa so železnou pravidelnosťou objavovali v zákrute. Po každom z nich bola cesta rozbitejšia a rozbitejšia. Necítili sme smäd ani únavu, hoci slnko pieklo stále prudšie a hodiny na neďalekej veži už dávno odbili poludnie. Počítali sme tie tanky a odriekavali pri tom detskú riekanku: láska, šťastie, zdravie, peniaze, list, návšteva... láska, šťastie, zdravie... A potom sa to stalo. Možno to spôsobila prudká zákruta, možno rozbitá cesta, no to nákladné auto, ktoré zrazu vbehlo do ulice namiesto tanku, nezvládlo riadenie a napálilo to rovno do plota na dome mojej kamarátky. Bočnice na aute sa rozleteli a na cestu sa vysypali krabice plné drobučkých žltých kureniec...Na ulici nastal zmätok. Z auta vyskočil šofér, škaredo klial a na tvári mu bolo vidieť zvláštny strach, s ktorým sa nepretržite díval smerom k zákrute. - Pomôžte, mi deti, - zakričal na nás a my sme pribehli, lapali rozutekanú drobotinu a mali z toho neuveriteľnú zábavu. A aby toho zmätku nebolo dosť, z domu vybehla babka mojej kamarátky a pri pohľade na zničený plot začala mlátiť šoféra utierkou po chrbte. - Anciáša ti naháňam, ty odroň! - kričala.Bledý šofér ustupoval pred babičkou, opakujúc, že za nič nemôže a že jej to poisťovňa preplatí. Vtom sa v zákrute objavil tank a rútil sa na nás. Na chvíľu všetko zastalo ako vo filme. Keď ťažký kovový kolos horko-ťažko zastal, vyskočili z neho vojaci, namierili na šoféra samopal a niečo nahnevane kričali. Je zvláštne, že ani vtedy som necítila strach a viac ako spomienka na zvláštnu mätež hlasov mi v pamäti zostalo pípanie kuriatok, ktoré boli rozsypané po ceste ako hlávky púpav. V tej haravare babka odtiahla moju kamarátku nabok a čosi jej pošepkala. Videla som, ako kamarátka pobehla za niekoľkými kuriatkami a šikovne si ich ukryla do zásterky. Potom na mňa kývla a ja som ju nemo nasledovala do domu, kde tie kuriatka poslušne vložila babičke do košíka. - Dones ešte viac, nech z tohto nešťastného dňa aspoň niečo máme!- prikázala babička prísne. - A ty nestoj a vezmi svojej starkej tiež, - drgla do mňa a ja som sa ako očarovaná vypotácala na ulicu. Moja starká skoro odpadla, keď som jej neskôr domov doniesla štyri malé živé kuriatka a rozpovedala, čo sa stalo. - Ivetina babka mi to kázala, - povedala som ospravedlňujúco. - A či vieš, že je to hriech? - spýtala sa ma starká. - Všetci si brali, - bránila som sa. - A niektoré kuriatka už na tej ceste hynuli, - pridala som. - Nuž, ak mali zahynúť... - zamyslela sa starká. - Ale bude s nimi ešte hodne roboty, sú veľmi malé. - Tie kurence starká samozrejme pozorne vypiplala. A keď od nej prišiel pred Vianocami list, našla som tam okrem priania sviatkov, noviniek o rodine a dianí v mestečku aj tieto riadky: Cesta je po tankoch stále rozbitá a Ivetina babka ešte nemá opravený plot. Tvoje kurčatá sú krásne. Túto nedeľu sme zarezali to najväčšie. Kohúta. Bol fajný. Urobila som ho s plnkou. Škoda, že si vtedy vzala len štyri...
