Pred úradom stála korpulentná pani a fajčila.
"Hľadáte niekoho? Nikto tu nie je, sú na obede!" zastavila ma hneď na prvom schodíku.
"Všetci?" odvážila som sa spýtať.
"Hej, hej, všetci," máva rukou, aby odohnala dym spred tváre.
Super, tak čo teraz? Domov sa mi nechcelo vracať, tak som si išla vybaviť ešte nejaké veci a o hodinku som sa vrátila späť. Budova bola už odomknutá a div sa svete, fajčiaca pani sedela za okienkom pod nápisom INFORMÁTOR. Celkom radostne som k nej pristúpila: "Prosím, vás, kde je tu správa daní a poplatkov. Potrebujem zaplatiť daň za psa."
"Dnes je nestránkový deň. Musíte prísť zajtra!"
Zdúpnela som. A to mi nedokázala povedať už predtým? Mám pocit, že nestránkový deň je nadradenejšia informácia ako tá o obede. Usúdila som, že pani zrejme nebude mať pochopenie pre moju úvahu o nadradenosti informácií, a tak mi nezostávalo nič iné, len sa otočiť a vrátiť sa domov.
Na druhý deň som si dala záležať a dobehla som na úrad dve hodiny pred obedňajšou prestávkou. Predsa len, viem si aj inak predstaviť trávenie času ako stepovaním pred nejakou budovou. Tá dobrá žena sedela znovu za okienkom, tak som k nej pristúpila a odrecitova formulku zo včerajška.
"Prosím, vás, kde je tu správa daní a poplatkov. Potrebujem zaplatiť daň za psa."
Pani sa znudene na mňa pozrela a povedala: "Tu to nenájdete, je to v inej budove!"
Jej schopnosť neinformovať o podstatných veciach nadobúdala nebývalé rozmery.
"Ale pokiaľ viem, miestny úrad je tu," zahabkala som.
"Áno, ale poplatky sa platia inde."
"Môžem vedieť, kde?"
"Hen tam, cez ulicu!"
Prešla som cez ulicu a začínala som tušiť nebývalú pointu. Nie, nebojte sa, nemali nestránkový deň! Našla som potrebné dvere a za nimi usmievavú úradníčku. Podala mi formulár a ja som sa jej počas vyplňovania opýtala: "Prepáčte, boli ste tu aj včera?"
Milá pani sa na mňa pozrela ako na mimozemšťana. "A prečo by sme tu nemali byť?"
Skoro ma vykotilo! Keby mi pani informátorka podala už v prvý deň kompletnú info, ušetrila by som si jednu cestu! Veď som sa jej nepýtala na vzorec kyseliny acetylsalicylovej, ani na príčiny globálneho otepľovania Zeme, ale na niečo, čo elementárne súvisí s jej prácou!
Môj syn mal pravdu - každý deň zažívam čosi neobvyklé.
Alebo obvyklé?
Pretože, ako povedal pán Einstein: "Len dve veci sú nekonečné. Vesmír a ľudská hlúposť. Pri tej prvej som si však nie celkom istý."
