Keď som mala dvanásť rokov, dostali sme so sestrou psa. Nikdy som nestretla pokojnejšie a oddanejšie psíča. Už v tom čase, hoci to bolo dávno, sa hovorievalo mnoho o povahách psov, o ich výcviku, o zodpovedných či nezodpovedných majiteľoch. Zo sestry aj zo mňa vyrástli milovníci a chovatelia psov a všetko, čo sa týka našich štvornohých zverencov, sa nás bytostne dotýka.
Za seba môžem povedať, že som sa stretla s mnohými mierumilovnými príslušníkmi bojových plemien a mnohými agresívnymi jedincami iných plemien. A tak si kladiem otázku - ako to teda vlastne je? Treba jednoznačne zakázať chov tých bojových? Veď hryzú aj iné! Treba jednoznačne trestať ich majiteľov a vyhlásiť ich za nezodpovedných ignorantov poriadku a výchovy? Čo by som urobila ja, keby moje mierumilovné psíča odrazu z ničoho nič na niekoho zaútočilo? Bola by to chyba mojej výchovy?
To, že pri psovi, ktorý bol stovky rokov šľachtený a vedený k boju, je väčšia predispozícia, aby sa v ňom ozvali tieto jeho pudy, je zrejme logické. Ale prečo potom hryzú aj psy, ktoré sa stáročia povaľovali na vankúšoch a slúžili na ozdobu? To, že útočia psy, ktoré majú zlú skúsenosť s ľuďmi, sú zanedbané, vystresované, prípadne týrané, je tiež pravda. Ale prečo útočí aj pes, ktorý zažíva v živote len lásku?
V ostatnej dobe si kladiem tieto otázky stále častejšie, keďže mám doma šteňa, s ktorým som za pár mesiacov zažila už všeličo. Od milých stretnutí až po tie nemilé.
Často sa stretávam s mamičkou, ktorá zakaždým zastaví svoju malú dcérku s upozornením: "Nechoď k tomu psíkovi, lebo ťa pokúše." Rozmýšľam, čo z toho dieťa vyrastie? Či aj ono raz bude freneticky kričať: "Utratiť, zastreliť, zakázať!"
Naopak môj úsmev vyvoláva stretnutie so starým otcom, ktorý sa ku psíčkarom približuje s otázkou, či jeho vnúča môže pohladiť ich psíka. Páči sa mi jeho dvojnásobná citlivosť - overuje si povahu psíčaťa a zároveň učí svoje vnúča mať rado zvieratká!
S nevôľou sa dívam na korpulentnú ženu, ktorá necháva svojho veľkého vlčiaka pobehovať bez vôdzky a bez košíka, hoci ten skáče po každom psovi vo svojej blízkosti. S touto majiteľkou sa hádajú psíčkari aj nepsíčkari - ona ignoruje každého. Rovnako sa správa aj staršia dôchodkyňu, ktorej pes útočí na bicyklistov aj na deti.
A občas stretnem chlapca z nášho vchodu - majiteľa bojového plemena - jeho pes poslúcha na slovo a milšiu fenku som ešte nestretla.
Takže si znovu kladiem otázku: Kto je na vine, ak pes zaútočí na iného psa či človeka? Pes alebo jeho majiteľ?
A prichádzam k jedinej rozumnej odpovedi: Nikto z nás nemôže dopredu vedieť, ako zareaguje jeho pes, a preto sme za svojho psa zodpovední a mali by sme minimalizovať stret, ktorý by mohol viesť k nešťastiu. Ale hádzať všetkých majiteľov a psov do jedného vreca je čistý nerozum! Rovnako ako rozduchávať vášne a nenávisť k psom a ich majiteľom, alebo vychovávať deti k strachu zo psov. Pes je predsa jediný živočíšny druh, ktorý sa dobrovoľne pripojil k človeku a stal sa jeho ochrancom aj spoločníkom...
