meno, mesto, zviera... terorista

- Húúúú, narazím s týmto lietadlom do domu. A všetko vybuchne, - prehovoril ten s lietadlom. - A ja ťa potom zastvevím... - zaračkoval ten s hokejkou. - A prečo? - spýtalo sa tretie dieťa.- On je tevovista, zabijem ho, - vysvetľoval hokejkový a namieril na kamaráta svoju hračku ako pušku.   Deti sa rozbehli ďalej a  ja som zostala stáť. Dnes sa malé deti hrajú na teroristov a ja zrazu spomínam, na čo sme sa voľakedy hrávali my...   Hrali sme sa na schovávačku. Opac, opac, Zuzana!  A na slepú babu. Na chodníkoch sme skákali škôlku. A gumu. Neúnavne nôžky v bielych teniskách. Kdekoľvek bolo vhodné miesto, hĺbili sme jamky. Pre guľôčky. A tie farebné kúsky hliny v plátenných vrecúškach mali pre nás cenu zlata.  Z maličkých handričiek sme šili oblečenie pre bábiky, nábytoček vyrábali zo zápalkových škatuliek, domčeky zo škatúľ na topánky.  Z dreva sme strúhali postavičky, zvieratká a habarky. No dobre, tak aj gumipušky, drevené pištole a luky. Potrebovali sme ich predsa k hrám na partizánov a Indiánov.  V parkoch sme zakopávali najväčšie poklady. Do stromov hĺbili tajomné značky. Pod bránami sme si veštili z kariet, hrali sedmu a kvarteto. A čierneho Petra. Hádky sme riešili pomocou papiera, kameňa a nožníc. Námorné bitky vybojovávali na štvorčekových papieroch. - A5.Zásah! -   Hrali sme aj monopoly. Nie tie počítačové. Ale papierové. Ach, ako sme ich závideli chlapcovi, ktorému ich vyrobil otec podľa nejakej zahraničnej predlohy.  No a samozrejme štucne! Päť rovnakých kamienkov. Šikovné pršteky. Kto bol frajer, mal kocky.   A neodmysliteľné meno-mesto-zviera-vec. Stovky popísaných papierov, encyklopedické vedomosti...Hrávali sme tie hry pod bránami a dospelí nás hundravo prekračovali. -To sa naozaj nemôžete hrať niekde inde, decká?-     Rada pozorujem deti. Keď sa rozprávajú a hrajú. Detské hry prezradia totiž o deťoch veľmi veľa. Ale možno nielen o deťoch...