Keď zaparkujeme v úzkej ulici, ešte stále netuším, o čo ide. Dokonca ani vtedy, keď vstúpime do malej reštaurácie, z ktorej práve odchádza veselá partia mladých ľudí. Pod nohy sa nám pripletie tučný chlpatý pes, ktorý nás víta pomalým pokrútením chvosta. Nasleduje ho starý pán, z ktorého sa vykľuje majiteľ reštaurácie. Privíta nás milým úsmevom, usadí nás a podá nám klasický jedálny lístok s neklasickými jedlami. Vyberiem si pleskavicu plnenú syrom a údeným mäsom, k tomu kajmak z čerstvej smotany. Synovi sa zapáči trojfarebné ražniči s chlebom. Domácim.
"Veď fajn, bolo to milé a jedlo bolo výborné," pochálim ho," ale aj tak neviem, čo si mi chcel ukázať," spýtam sa, keď vychádzame von vyprevádzaní úsmevom dvojčlenného personálu.
"Toto," ukáže syn na budovu.
Zadívam sa na bielu stenu. Modrá tabuľa na priečelí s menom "Dora", svetielkujúce WELCOME a klietka s vtáčikom v jednom z malých okien.
"A?"
"A čo tvoja poetická duša?" zasmeje sa syn a prečíta mi nahlas prevádzkovú dobu z bielo-čierneho oválu. "Pondelk až piatok, jedenásť až pätnásť, sobota nedeľa, voľný deň."
Vtedy mi to dorazí. Reštaurácia s prevádzkovou dobou kuchyne starej mamy. V tomto prípade starého otca. So psom na priedomí, s niekoľkými drevenými stolmi, vôňou pečeného chleba a úsmevom na rozlúčku. Starý pán nechcel od nás tringelt, no trikrát sa prišiel spýtať, či nám niečo nechýba a či nám chutilo.
Syn sa na mňa potmehúdsky zadíva. "Chápeš to? Podnik pre radosť. V dnešnej dobe, keď sa každý naháňa za peniazmi a robí od nevidím do nevidím, starký varí pre rodinu a priateľov. A náhodných pocestných. Ale len cez týždeň, v sobotu a v nedeľu má voľno."
Očarene sa dívam na biely vidiecky dom uprostred hlavného mesta, v ktorom zastal čas, a na jazyku stále cítim chuť teplého domáceho chleba.
