A tak dnes prežívam radosť porovnateľnú s radosťou rodiča, ktorý uzrie svoje novonarodené dieťa. Moja kniha má za sebou pomyselný pôrod, nie je však pokrčená a ani neplače, práve naopak. Vyzerá veselo - presne tak, ako majú vyzerať detské knihy.
Nedávno som upratovala v mojom byte detskú izbu a všetky detské knihy. S dojatím som si uvedomovala, ako veľa voľakedy pre mňa znamenali, koľkokrát som ich držala v rukách, a ako často som prestupovala príkazy rodičov, že v posteli sa nesmie čítať a o deviatej má byť v detskej izbe tma. Vždy som čítala v posteli a vždy dlho do noci. A každú knihu najmenej trikrát. Mama sa mi smiala, vraj nechápe, ako to dokážem, no ja som sa nedala odradiť. A robím to dodnes. Prvé čítanie je rýchle, počas toho ďalšieho si jednotlivé pasáže vychutnávam do hĺbky. Dodnes mám v knižnici knihy, ktoré dokážem čítať od hociktorej strany.
Deti to tak nerobia. Potrebujú počuť knihu vždy od začiatku. Aj keď ju poznajú naspamäť. Aj keď vedia, ako sa skončí. Vždy sa smejú na rovnakom mieste, vždy sa na rovnakom mieste zľaknú.
Asi zo všetkého najviac by som svojej knihe priala TOTO. Aby si ju deti zamilovali. Až tak, že ju budú chcieť počuť viackrát.
Potom budem vedieť, že sa im páčila :)
