Chodím po svete a všímam si hodnotiacich, odsudzujúcich a kritizujúcich ľudí. Niektorí kritizujú z titulu svojho veku, iní z titulu svojej funkcie, poniektorí z titulu svojej skúsenosti, ďalší z titulu svojho vkusu, niektorí z titulu svojho vierovyznania a poniektorí dokonca z titulu svojej väčšinovej sexuálnej orientácie. Alebo len nevyliečiteľnej netolerancie. Títo ľudia si osvojujú právo udeľovať pochvaly, či rozhrešenia a pritom sa od iných nelíšia ničím iným len obsedantnou túžbou posudzovať, hodnotiť, známkovať a porovnávať. Najmä so sebou samým!
Pretože oni by sa predsa nikdy nemohli dopustiť hlúposti, omylu, nikdy by nemohli zlyhať!
A tak sa vyjadrujú k spôsobu života iných, k výberu partnerov, k rodinnému stavu, k počtu detí, k ich výchove, k zotrvaniu vo vzťahu alebo k rozchodu, vyjadrujú sa k spôsobu obliekania, stravovania, myslenia, prežívania, milovania, alebo nemilovania, občas mám pocit, že majú hodnotiace položky aj na smiech a plač. Ich život je morálnejší, ich sex je prirodzenejší, záujmy hodnotnejšie, trávenie voľného času zmysluplnejšie, vedomosti rozsiahlejšie, vkus vytríbenejší, predvídavosť ostrejšia, zásady neotrasiteľnejšie, repliky inteligentnejšie, vtip údernejší, práca ušľachtilejšia, no najmä súdy spravodlivejšie.
Voľakedy som súdila rovnako plamenne a vypúšťala z úst slová typu: "Toto by sa MNE nemohlo NIKDY stať." A potom ma život preplieskal a ja som zistila, že som schopná všetkých možných slabostí a zlyhaní, že život so mnou dokázal tak zamávať, že som stratila nielen súdnosť ale aj zdravý rozum. Už neplatilo, že by som nikdy nedokázala klamať, nikdy sa nedokázala ponížiť, nikdy nikoho podviesť, nikdy nikomu ublížiť, nikdy sa zosmiešniť, alebo znenávidieť niekoho tak, že som bola len krôčik od toho, aby som uchopila nôž a vrazila ho tomu nenávidenému človeku do chrbta.
Pozerajúc sa na neomylnosť niektorých ľudí z môjho okolia, nechápavo krútim hlavou...
Pretože ja dnes už viem, aká krehká môže byť vo vypätej situácii ta hranica NIKDY...
