nebo a peklo

Náš podnikový bufet voľné šaláty nepredáva a deň čo deň ma fascinuje nielen neochotným personálom, ale aj ponukou, ktorá je rovnako nepraktická ako nezmyselná. Neviem, či pani vedúca podlieha náladám počasia, alebo len skúša našu trpezlivosť, faktom je, že výber potravín, pôsobí nanajvýš čudesne. V jeden týždeň naplní veľkú chladničku litrami acidofilného mlieka, lacnými pečeňovými paštétami a nátierkovým maslom, na druhý zase tými najdrahšími syrmi, olivami a lososovou nátierkou, nedávno dokonca nakúpila kaviár! K základnej cene si v prvom aj v druhom prípade prirazí ešte asi 200 %, ako keby sme sa nachádzali minimálne pod úpätím Mount Everestu.
 Tak prečo ho mám rada?
Dá sa tam kúpiť dobrá káva a stretnúť nečakane zaujímaví ľudia.
Tak ako minule.  Bodrá blondýna okamžite postavila do pozoru zívajúcu predavačku, ktorá zakaždým vyzerá, ako keby sa práve vrátila z celonočnej diskotéky, ešte aj mejkap má okolo očí rozmazaný, namiesto nevkusného plastového pohára si vyžiadala kávu do kvalitného porcelánu, obschnutý obložený chlebík si dala vymeniť za čerstvý, požiadala o doplnenie cukorničky a nádobky s mletou škoricou, vypýtala si dva papierové obrúsky navyše a potom sa pohodlne posadila spolu s mladým kolegom k stolíku. Pozerala som ako "puk", pretože som si uvedomila, ako hlúpo som si ja sama na nekvalitné služby v našom bufete zvykla a akú lekciu mi práve dala tá neznáma. Žena zaregistrovala môj obdivný pohľad a pozvala ma prisadnúť si. Po mojom komplimente sa rozosmiala, vraj je majiteľkou súkromnej firmy a podnikanie ju naučilo byť náročnou na seba aj personál. Slovo dalo slovo a my sme sa po chvíli rozprávali ako staré známe. Rozosmiala som ju niekoľkými rodinnými a pracovnými historkami a ona mi odrazu prekvapivo podala vizitku s otázkou, či by som nechcela pre ňu písať. Prekvapene som sa nadýchla a odrazu mi ten náš nemožný bufet pripadal ako zázračná krajina, kde človek stretáva čarovné víly, čo vám pomôžu splniť životný sen. Len tak. Pre úsmev. Aj som to pani produkčnej povedala a pridala, že za tú ponuku sa u mňa "dostala do neba". A ona sa rozosmiala ako zvončeky.   Jej mlčanlivý sprievodca nás chvíľu počúval a potom sa ku mne otočil a spýtal sa: - Poznáte tú príhodu o nebi a pekle?
- Takých príhod je veľa, ale skúste... - povzbudila som ho.
Svätý Peter sprevádzal exkurziu turistov po pekle. Všetci ľudia v pekle boli nádherne oblečení, stoly mali bohato prestreté a plné chutného jedla a predsa boli všetci vychudnutí na kosť. V rukách mali totiž dlhokánske lyžice, ktorými sa jedlo dalo nabrať, no nedalo sa vložiť do úst.
- To je peklo, - povedal svätý Peter turistom.
V ďalšej miestnosti boli znovu nádherne oblečení ľudia, na stoloch mali bohaté jedlá, v rukách dlhokánske lyžice, ktorými sa to jedlo dalo naberať, no nedalo sa vložiť do úst. Ľudia však boli spokojní, zdravo vyzerajúci a usmiati.
- To je nebo, - povedal svätý Peter...
Zatvárila som sa nechápavo.
Mladík sa šibalsky usmial a príhodu dokončil slovami:
- Ľudia v nebi kŕmili tými lyžicami jeden druhého... -