Vracala som sa unavená domov a želala si konečne môcť otočiť kľúčom v dverách bytu.
Na ceste k výťahu ma predbehli traja chlapci. Boli ako schodíky. Ten najstarší hádam desaťročný a ten najmladší niečo okolo štyroch rokov. Pri výťahu sa strhla hádka. Zdalo sa, že najmenšie dieťa sa nejakým spôsobom previnilo voči svojmu staršiemu kamarátovi a či bratovi. Podišla som k nim v momente, keď najstaršiemu chlapcovi vyletela ruka k úderu. Zasiahla som okamžite a spontánne zachytila trestajúcu ruku. Pozrela som sa vyčítavo na rozhnevaného chlapca a potom dolu do tváričky toho malého.
Nikdy na jeho pohľad nezabudnem. Bol to pohľad malého bezbranného zajačika, ktorého tentokrát ktosi neznámy zachránil pred bolesťou... Ten pohľad si nosím v srdci. A ešte jedno nesplniteľné želanie. Kiež by som mohla byť vždy nablízku, keď na nejaké detské tielko dopadá úder...
