priznám sa, chcelo sa mi zatlieskať...

Už po pár sekundách bolo jasné, že nový cestujúci má problém nielen s rovnováhou ale aj s artikuláciou - rozmýšľam, prečo sa človek pod vplyvom alkoholu potrebuje zdôverovať, alebo aspoň každému prihovárať. Podobné nutkanie cítil aj tento muž a za obeť si vybral mladučké dievčatko sediace úplne vpredu. Zavesil sa nad ňu ako netopier a začal ju zahŕňať podrobnosťami zo svojho spackaného života. Dievča nereagovalo. Neskôr pridal poznámky na jej zovňajšok. Dievča stále nereagovalo... Takže tu by som mohla svoj banálny príbeh skončiť napríklad vetou, že na najbližšej zastávke niekto z aktérov tejto scény vystúpil. Alebo, že som vystúpila ja. Môj príbeh však pokračuje. Opitý muž sa dievčine prihováral stále hlasnejšie a stále vulgárnejšie. Dievča ticho a prosebne zareagovalo. Opilec sa zasmial a jeho telo, ktoré dovtedy vykonávalo nad jej hlavou nekontrolovateľné pohyby v smere aj proti smeru jazdy, sa dokonca prisunulo ešte bližšie. A odrazu nastal nečakaný zvrat. Vodič autobusu pribrzdil, otvoril dvere kabíny a ostrým hlasom poslal opilca sadnúť si. Opilec zaprotestoval, tak mu vodič pohrozil, že ak neprestane obťažovať cestujúcich, okamžite ho vysadí z vozidla. Priznám sa, chcelo sa mi zatlieskať. A vzápätí som si uvedomila zahanbujúci fakt. Ani jeden z nás, čo sme v tom autobuse sedeli, neprišiel tomu dievčaťu na pomoc. Ani slovíčkom...