Prechádzali sme sa asi hodinku, psíča okolo mňa veselo poskakovalo a naháňalo sa za hračkou. Okoloidúci sa pri nás s úsmevom zastavovali a dívali sa na jeho šantenie. Asi preto som sa vôbec nečudovala, keď pán sediaci na lavičke opodiaľ odrazu odkiaľsi vyčaroval fotoaparát, zamieril mojím smerom a cvakol spúšťou. S úsmevom som sa na neho pozrela. Bola som presvedčená, že roztomilá biela hlavička môjho psíčaťa, trčiaca z trávy, je naozaj milý námet na obrázok. Pán po chvíli znovu priložil fotoaparát k očiam a cvakol. Pozrela som sa tým smerom, zvedavá, čo ho tento raz upútalo, a uvidela som dve rozkošné dievčatká, ktoré čupeli na chodníku a farebnými kriedami maľovali akýsi obrázok. Tváričky im lemovali starostlivo učesané plavé vlásky prizdobené sponkami, spod naberaných sukničiek vytŕčali opálené nôžky v sandálkach. Áno, aj tie dievčatká stáli za obrázok. Pozrela som sa s pochopením na fotografa, ale on sa díval už úplne iným smerom.
Pobrala som sa pomaly k nášmu domu a sama neviem prečo, ešte raz som sa pozrela na fotografa. Zase fotil dievčatká, ale čosi v jeho správaní ma znepokojilo. Možno to bol jeho kradmý pohľad, ktorý vrhol okolo seba, možno náhlivý pohyb, akým po stlačení spúšte fotoaparát ukryl, alebo jeho nápadná snaha vyzerať pri tejto činnosti úplne nenápadne. V mysli mi zablikalo varovné svetielko. Znovu sa mi v pamäti vybavila celá scéna a odrazu som si uvedomila, že aj prvýkrát muž namieril objektív na tie dve deti a nie na môjho psa, a že aj vtedy sa napred okolo seba ukradomky poobzeral a potom rýchlo stisol spúšť.
Stála som pred domom a rozmýšľala, čo robiť. Je moje rodiace sa podozrenie správne, alebo som sa ocitla v zajatí svojej bujnej fantázie? Sledovala som muža ďalej. Ak sa priblíži k tým deťom, zasiahnem, rozhodla som sa. Muž vstal a blížil sa k deťom. Vyrazila som. Keď bol asi na meter od detí, obzrel sa. Oči sa nám skrížili a on sa odrazu zvrtol a pobral sa úplne iným smerom. Moje podozrenie sa prehĺbilo a ja som sa znepokojene poobzerala po okolí, či kdesi neuvidím rodičov oboch dievčatiek. Deti však boli von bez dozoru. Nemôžem ich tu nechať, rozhodla som sa. Pristúpila som k deťom a spýtala sa ich, kde bývajú. Prezradili mi, že sú na návšteve u babičky. Áno, môžu byť von aj samé, pretože babičku bolia nohy. Nie, toho uja, čo ich fotil si nevšimli. Uvedomila som si, ako mi deti dôverčivo odpovedajú na všetky otázky, a že by sa tak správali asi ku každému. Nedá sa nič robiť, musím ich zaviesť domov. Nezoberiem si na svedomie, že sa im niečo stane. Zobrala som ich za ruku a zaviedla k babičke. Staršia pani, ktorá nám otvorila, si nedôverčivo vypočula môj príbeh. Odmerane mi poďakovala a ja som od nej odchádzala s trochu hlúpym pocitom, že som sa miešala do cudzích vecí...
