... Kráčam po ulici na zastávku a pristihujem sa pri tom, ako si s nebývalou intenzitou všímam už niekoľko dní tie najjednoduchšie čriepky života, cestu autobusom, v ktorom sa ozývajú útržkovité rozhovory o tom, že malý Juraj dnes zase papuľoval susede, že šéfka sa načisto zbláznila a tá robota sa nedá stihnúť, že pečivo bude večer už asi vypredané, takže namiesto žemľovky budú mať deti marhuľové knedle, že Milada sa vrátila z dovolenky a strašne nadávala na cestovku, že čiasi stará mama dostala zase nervový záchvat a v stánku s novinami nemali ráno cestovné lístky...
... Počúvam tie útržky rozhovorov, v duchu sa usmievam nad tými nádherne nepodstatnými problémami, zatiaľ čo sa do okien opiera slnko, sledujem, ako po ulici kráča mladá mamička s kočíkom, ako stromy unavene klopia listy v dusnom ráne a túžia po daždi, ako sa v malej záhradke krčí nad hriadkou ženička v kockovanej zástere, pred ošarpanou zelenou bránou zápasí dieťa s neposlušným šteňaťom, ktoré sa vzpiera a nechce ísť, zo šoférovho rádia znie dojímavá pieseň Anety Langerovej, autá nervózne na seba potrubujú a na malom ostrovčeku trávy uprostred cesty kvitnú drobné slnečnice...
... Pozorujem ten krásne lenivo usporiadaný svet okolo seba a bojím sa, aby ho raz nerozbil nejaký šialenec, ktorý bude mať prst na spúšti...
