Tak čo? Budete rozumná a ukážete mi sama, kde máte to zlato?

O pláne predať jedno zo svojich starých kresiel nepovedala v rodine nikomu a aj kontakt na priekupníka so starožitným nábytkom si našla sama. Kdesi v prišpinených a pokrčených novinách. K cudzím ľuďom bývala nedôverčivá, keď však v dohodnutý termín ktosi zazvonil pri jej dverách a ona zazrela pekne oblečeného muža s nakrátko ostrihanými vlasmi a s okuliarmi v striebornom ráme, nezaváhala ani na minútu. "Vy ponúkate na predaj starožitný nábytok?" overoval si muž informáciu poznačenú na papieriku. "Áno," ochotne prisvedčila Klára a odistila retiazku na dverách."Rád by som sa na to pozrel," vstúpil muž do bytu. "Tu je to," ukázala Klára hrdo na staré kreslo potiahnuté vyblednutým zeleným zamatom. Priekupníkovi sa na tvári objavilo rozčarovanie."Pani, toto predsa nemá žiadnu cenu!" povedal podráždene, "tvrdili ste, že ide o starožitnosť, ale toto je obyčajné tuctové kreslo. Zbytočne som sem meral cestu. Iba ak..." muž sa skúmavo rozhliadol po Klárinej izbe a potom si premeral od hlavy až po päty jej zhrbenú vetchú postavu v ošúchaných šatách a vyčaptaných papučiach. Vyčaptané papuče a veľký byt v tehlovom dome uprostred mesta."Vy tu bývate sama, všakže?" spýtal sa odrazu a uprene sa zadíval do jej zvráskavenej tváre. "Áno," prisvedčila Klára začudovane a vzápätí s úžasom sledovala, ako neznámy pristúpil k sekretáru a začal otvárať jednu zásuvku za druhou."Máte nejaké zlato?" spýtal sa muž chrapľavo, "nejaké šperky, mince... kúpil by som to," prudko sa k nej otočil. Mužovo správanie Kláre vyrazilo dych. V pamäti sa jej nechtiac vynorili články o ubitých a okradnutých starých ľuďoch. S hrôzou si uvedomila, že o zámere pozvať si do bytu priekupníka, nevedel nikto. Klárine telo zoslablo od strachu, keď sa zadívala do tvrdých oceľovomodrých očí. Po chrbte jej prešiel mráz. Bola to pravda, alebo sa jej to len zdalo, že sa mužovi pri pohľade na jej zblednutú tvár a neisté oči objavil na perách krutý úsmev? Chlap sa na ňu zamyslene díval a v pohybe, akým si hladil bradu, bolo čosi neuveriteľne zlovestné. "Tak čo, budete rozumná a ukážete mi sama, kde máte to zlato, alebo..." Nedokončená veta zostala visieť v povetrí ako ruka pripravená na úder. Polovica Klárinej bytosti bola úplne ochromená od strachu a druhá polovica sa vzbúrila pri myšlienke, že má byť vydaná na milosť a nemilosť tomuto neznámemu. Zhlboka sa nadýchla a odrazu vedela, čo má robiť."Nedali by ste si so mnou šálku čaju?" spýtala sa milo a vzácne vyrovnane. Otázka muža zaskočila, oči sa mu podozrievavo zúžili."Chcem postaviť na čaj, za chvíľu príde moja neter s manželom. Viete, on je policajt. Spomínala som im, že prídete, chcú si s vami dohovoriť tiež nejaký obchod..." rozhovorila sa Klára ochotne.Muž sa na ňu neveriacky pozrel. "Ach, zdá sa, že už počujem ísť výťah. To budú oni..." dodala Klára radostne. Muž stŕpol a potom sa zamračil. "No to asi nepôjde, ja totiž nemám čas...!" zvrtol sa a náhlivo vybehol z Klárinho bytu. Klára počula dupot jeho topánok na schodoch a skôr ako sa zrútila do svojho "starožitného" kresla, uvedomila si, že ten dupot bol najsladší zvuk v jej živote.