Ty kokso, ako sme toto mohli vydržať?

"Keď o tom rozprávam mojim deťom, tak pozerajú na mňa ako na mimozemšťana," začnem."Presne," súhlasí kolega Cestovateľ. "Veď si len predstav... Nemohli sme slobodne cestovať. Na devizák sa čakalo niekoľko rokov. Málokedy ho dostala celá rodina. Naše deti to dnes absolútne nechápu...""Sloboda slova a tlače? Sci-fi! Človek si stále musel dávať pozor na jazyk," pridávam. „Rozprávať sa mohlo, len nie veľmi nahlas,“ rozosmeje nás kolega Skeptik. "Zakázané filmy, koncerty, literatúra, rušené rozhlasové stanice," poviem a len čo to vyslovím, prebehne mi po chrbte mráz. "Tajné sobáše v kostoloch, tajné krsty detí, udávanie veriacich..." pokračuje zamyslene Skeptik."Nielen veriacich," namietneme s Cestovateľom naraz. "Zvrátená komunistická morálka, ktorá síce hlásala, že všetci sú si rovní, no napriek tomu si niektorí boli rovnejší. Všade sa kradlo pod nepísaným heslom: Kto nekradne, okráda sám seba.“ "V obchodoch nebolo nič dostať, vykachličkované mäsiarstva a prázdne háky sa stali emblémom doby. Ľudia čakali v dlhých radoch na všetko - na mandarinky, toaletný papier, čerstvý chlieb, ponožky, koberce... " chŕlim zo seba. "Keď chcela mama zavárať, museli sme sa v rade vystriedať všetci z rodiny, naraz sa dali kúpiť len dve kilá cukru...""Alebo si sa postavila do radu bez toho, aby si vedela, čo do obchodu vlastne dostali," usmeje sa Skeptik. "Vláda jednej strany. Vzdelanie nemalo žiadnu váhu. Šéfom mohol byť kľudne najväčší blb, akého zem nosila, hlavne že mal červenú legitimáciu!" pritvrdím."Na prvého mája nás v bielych košeliach vyhnali do ulíc, svetre sme mohli mať, ale len pod tými košeľami. Neúčasť sa "trestala" pokarhaním. Každá akcia bola povinná, všade boli prezenčky. Ešte aj do kina sa chodilo organizovane,“ zaspomína Skeptik."Písali sa kroniky Brigád socialistickej práce, robili sa angažované nástenky, otvárali Izby revolučných tradícií. Brrrŕrr." "Náhodou, naša vyhrala prvú cenu v celopodnikovej súťaži," ohradím sa so smiechom."Všetci boli súdružky a súdruhovia. Povinne sa zdravilo Česť práci!" prikladá Cestovateľ ďalší kamienok do mozaiky neuveriteľných zvráteností minulosti."V školách boli zakázané rifle a minisukne, dievčatá sa nesmeli maľovať, chlapci nesmeli nosiť dlhé vlasy,“ zaspomínam si. „Jasne, zaváňalo to obdivom k západnej kultúre…“ "Najúspešnejšou firmou bola KSČ, jej billboardy boli všade," zaglosujem."A pamäte si? PS-VB, žalobaby na štyri." "Počkať... a to bol kto?" overujem si zmätene."Bonzáci z presvedčenia," vysvetľujú mi chlapi.Znovu mi prebehne po chrbte mráz. A to sme ešte nespomenuli väznených a prenasledovaných, výsluchy na policajných staniciach, ľudí vyhodených z práce, alebo preradených na iné miesta napríklad len z toho dôvodu, že im blízky príbuzný "zostal" v zahraničí. "Šedá uniformita, ešte aj svadobné obrúčky mali všetci rovnaké...""Na autá sa čakalo v spacákoch pred obchodmi niekoľko nocí, na byty niekoľko desaťročí... To už, samozrejme, nie v spacákoch ale v poradovníkoch bytových družstiev...""Ty kokso, ako sme toto mohli vydržať?""To sa ma pýtajú aj moje deti," prikývne Cestovateľ. "Napriek všetkému to malo niečo do seba," šokne nás odrazu Skeptik. "Niečo do seba?" vyhŕkneme."Žili sme zdravšie. Neboli síce počítače a mobily, farebné televízory a v nich deväťdesiat programov, neboli supermarkety a nákupné strediská, ale ľudia spolu večerali, obedovali a raňajkovali, deti sa hrávali von a možno práve pre ten nedostatok si svoje veci vážili... Napríklad, my sme mali v rodine na štyri deti len jediný bicykel. Neboli sme nešťastní, práve naopak..." Trochu zmäkneme."Namiesto telky sme čítali knihy, tešili sa z maličkostí," začnem prikladať spomienky z iného súdka. "Ako deti sme sa hrávali v potoku, stavali hrádze, v lete sme sa v takom jazierku kúpali, v zime korčuľovali. Pásli sme kozy, v ohniskách sme si piekli zemiaky, opekali kukuricu, varili raky," vťahuje nás Skeptik do spomienok."Ach jaj, prázdniny u starých rodičov," zasvietia mi oči. "Pamätáte? Zima v kuchyniach taká, že zamŕzala voda v lavóroch, kúrenie v piliňákoch, latríny vzdialené päťdesiat metrov od domu. Fúkalo nám na zadky a my sme mali z toho srandu," staviam romantiku na hlavu. Kolegovia sa smejú. "Hej, mali sme srandu, lebo sme boli deti... Deti to všetko vnímajú ináč a na detstvo má skoro každý človek krásne spomienky," zapolemizuje Cestovateľ. "Takže uzáver je?" spýtam sa."Hmmm... že tých pár vecí, na ktoré z toho obdobia s láskou spomíname, nebola zásluha socializmu, ale skôr naša schopnosť vytĺcť z toho obludného marazmu aspoň nejakú krásu," zhodnú sa vzácne obaja muži.Súhlasím...