záleží len na nás...

Pred domom sa s nevôľou zadívam na kontajnery plné odpadkov. V jednom sa prehrabáva dvojica akoby vystrihnutá z Jakubiskovho filmu. Žene brázdia tvár hlboké vrásky a spod čiapky neurčitej farby jej vykúka štica čiernych vlasov. Z muža zazriem len šedivé strnisko a špinavú ruku v rukavici bez prstov. Brrr, strasie ma a nie je to len od zimy. Na chodníku míňam roztrhanú a rozmoknutú škatuľu s nápisom Pizza Hut, hneď vedľa v tráve sa váľa pomačkaná plastová fľaša a okolo najbližšieho stromu je ovinutá modrá igelitka ako šál. Pri jednom z vchodov ďalšieho domu sa kníše žena. Odrazu sa zlomí v polovici a z úst jej výjdu nezameniteľné zvuky aj s nezameniteľným obsahom. Fuj, odvrátim zrak. Cestu mi prekríži otecko ťahajúci za sebou plačúce dieťa. - Nepôjdeme k dedovi a prestaň revať, lebo ti jednu fľasknem, - kričí na svojho potomka, čím u neho vyvolá nový hlasný výbuch slzavo-sopľavého sklamania. U mňa tuším tiež. Mám pocit, že muž vytuší, na čo myslím a nahnevane sa mi pozrie do tváre.Míňajúc mláku nedefinovateľnej tekutiny, ktorá kvapká zo strechy pred obchodom, dorazím konečne na zastávku MHD. Dav nervóznych ľudí ma vtlačí na schodíky autobusu. Dúfam, že som si nenechala kabelku otvorenú, prebehne mi mysľou, pretože v tej tlačenici ju už nemám možnosť skontrolovať. Snáď mi ju neskontroluje niekto iný. Do roboty prichádzam vynervovaná...    Ale mohlo to byť aj úplne ináč...    Je ráno a ja sa ponáhľam do roboty. Nastúpim do výťahu a s úsmevom si uvedomím, že na stene pribudol ďalší nápis. Pod slovíčkom SKAPEŠ je kostrbato pripísané: AJ TEBE DOBRÉ RÁNO. Na kovovej tabuľke objímajúcej tlačidlá chýbajú označenia poschodí, moja mama sa vždy pomýli a stlačí nesprávny gombík, tak zrazu urobím to, čo som mala urobiť už dávno. Vytiahnem hrubú fixku a pripíšem na kovovú tabuľku číslice. Také jednoduché. Pred domom sa zadívam na dvojicu prehrabávajúcu sa v kontajneroch, nemôžem si pomôcť, je mi jej ľúto. Kráčam cez sídlisko, na chodníku míňam roztrhanú a rozmoknutú škatuľu s nápisom Pizza Hut a spomeniem si, ako sme so synom len nedávno tlačili do seba jednu šunkovú, prsty zamazané od horúceho kečupu a v ústach nadšené Góool... Pri jednom z vchodov sa kníše žena, jej bledá tvár a zjavné problémy udržať rovnováhu mi jasnozrivo pripomenú deň, keď som sa aj ja raz tak knísala na chodníku uvedomujúc si zhnuseno-ľútostivé pohľady okoloidúcich a modlila sa, aby som neodpadla. Bola som v piatom mesiaci tehotenstva a z ničoho nič mi prišlo zle. Cestu mi prekríži otecko ťahajúci za sebou plačúce dieťa a vzápätí míňam dvojicu starkých zavesených do seba. Podopierajú sa, aby sa nešmykli na zvyškoch zľadovateného chodníka a na môj (o poznanie dlhší pohľad) odpovedia úsmevom. Aj ja by som raz chcela takto zostarnúť po boku niekoho, koho budem ľúbiť...Zo strechy pred obchodom kvapká na chodník tekutina nedefinovateľnej farby a vytvára na zemi obrázok strapatého slnka, pozriem sa na nebo a odrazu sa mi zazdá, že dnes už určite vykukne. Dav nervóznych ľudí ma vtlačí na schodíky autobusu, ocitnem sa v blízkosti mladého dievčaťa, vymeníme si sprisahanecké pohľady a ja prehodím vtipne: - Dúfam, že som si nenechala otvorenú tašku, vlastne, dúfam, že ju ešte mám...- Dievčina to ocení a s úsmevom pridá: - Tá moja mi nebude chýbať, nikdy sa mi nepáčila. No topánok mi bude ľúto... -  Rozosmejem sa úplne nahlas a s úsmevom vchádzam neskôr aj do kancelárie.    Hmmm... keď tak nad tým rozmýšľam, náš život sa podobá na dlhú ulicu so škaredými alebo peknými zákutiami, s príjemnými alebo menej príjemnými stretnutiami, s búrlivými alebo pokojnými zážitkami. A záleží naozaj len na nás, okolo čoho prejdeme s radosťou a úsmevom a okolo čoho s odporom a hnevom. A z akých pocitov si utkáme svoje vlastné spomienky...