Keď sme boli malí, chodievali sme kosiť trávu pre zajace, strýko zobral veľké plátené vrece, ostrý zahnutý kosák, ktorého sme sa túžili vždy dotknúť, a rezkým krokom sa vybral do nemocničnej záhrady. Bola bokom od hlavnej cesty, tráva v nej bola smaragdovo zelená a svieža a strýko hovorieval, že robí záslužný čin, keď ju kosí, no ja si dnes myslím, že sme ju s ním len normálne prozaicky chodili kradnúť :). Strýko bol vášnivým chovateľom zajacov a my sme celé hodiny stáli pred klietkami a pozorovali najmä tie maličké, ktorým sme sa snažili dať mená. Nemožná úloha! Bývali od seba na nerozoznanie, bielučké ako páperie, s čiernymi ňufáčikmi a okrúhlymi očami. Strýko každú nedeľu vzal do ruky sekeru, zašiel ku klietkam, vytiahol odtiaľ jedného a nám prikázal zostať na dvore. Neskôr sme počuli z neďalekej drevárne tupý úder a ešte neskôr som dostala do rúk plechový pekáč s ružovým mäsom, pečienkou a srdcom, strýko mi ukázal mi, že ak pohladím srdiečko, to začne biť, a tak som po ceste cez dvor občas to srdce hladila a fascinovane sa dívala, ako reflexne tĺklo. Stará mama robievala zajaca so žemľovou plnkou, v ktorej bolo nakrájané aj to srdce, a mne sa doteraz zbierajú sliny pri spomienke na tú nedeľnú dobrotu. Bolo zvláštne, že pečené mäso vo mne už nevyvolávalao ľútosť ako to čerstvo zabité.
Trávu sme neskôr kosili aj na našej chalupe, bola plná púpav a mňa fascinovalo, že tie malé žlté kvety akoby sa pred kosačkou dokázali prikrčiť, pretože nech si otec nastavil výšku kosenia akokoľvek, púpavy nám v trávniku zostávali. Mama po každom kosení vybehla na trávnik s motykou a nemilosrdne ich ničila a my sme sa občas s otcom uśkŕňali nad vojnou, ktorú im vyhlásila. Trávnik po kosení voňal nenapodobiteľnou vôňou a ja som si zakaždým predstavovala, že raz po takom trávniku budú capkať bosé nohy mojich a sestriných detí. Ten čas prišiel veľmi rýchlo a veľmi rýchlo aj odišiel, so začudovaním som si neskôr uvedomila, že rodič sa najviac teší na to, keď dieťa začne konečne loziť a chodiť a behať a rozprávať, posúva pomyselné ručičky hodiniek, aby išli rýchlejšie a keď sa to nakoniec stane, srdce zovrie neznáma ľútosť pri somienke na ten čas, keď bolo treba strážiť smiešne batolenie malých stvorení a vyberať im z úst všetko, čo na svojej objaviteľskej ceste našli a snažili sa preskúmať...
Neskôr otec zomrel a bolo skoro symbolické, že chalupa, ktorej vdýchol svojou obrovskou vitalitou a zručnosťou neopakovateľný pôvab, začala chátrať. Vytratilo sa čaro popoludňajśej kávy, ktorú sme pili v malom altánku kochajúc sa pohľadom na nádhernú dolinu pod nami, vytratilo sa čaro hier s vnúčatami, ktoré mali odrazu svoje vlastné záujmy, vytratilo sa čaro veselých hovorov a vzájomného prekárania. Duch otca sa vznáśal nad nami, pripomínala ho každá fotografia, každý obraz, každá stena, každá pec, skala, každý strom, najmä brezy, ktoré sme raz boli spolu "ukradnúť" na blízkej lúke, otec aj mama milovali brezy, každý z iných dôvodov - mama preto, že jej evokovali velikánov ruského realizmu a otec preto, že ich považoval za krásne. Bez neho to odrazu bolo o ničom. Tráva zhrubla, púpavy sa už nemali pred kým ukrývať, niekoľko rokov sme sa snažili chalupu držať ako tak pokope, sestra dokonca uhovorila jedného starkého z neďalekej dediny, aby nám chodil kosiť trávu, ktorú sme nevládali pokosiť samy, ten starký mal vyše osemdesiat, na hlave páper žlto-sivých vlasov, v ústach dva zuby a ruky zhrubnuté od roboty, no v očiach mu svietila radosť zo života a popri bafkaniu zo starej fajky dvoril mojej o päťdesiat rokov mladšej sestre, ktorej navrhoval pri každom stretnutí sobáś...
Chalupu sme nakoniec predali a ja som už nikdy necítila tú lahodnú vôňu pokosenej trávy, modro-modré nebo nad hlavou, v blízkosti capotanie prvých detských krokov a čaro snov.
Až dnes...
