Jeden môj kamarát mi raz povedal, že sa nám nič nedeje náhodou a že za každou smutnou a bolestnou skúsenosťou sa nakoniec objaví niečo krásne... Celý minulý rok som sa snažila tie slová opakovať, aby som nepodľahla čiernym myšlienkam, lenže tento raz to nepomáhalo, tento raz bolo tých nových bolestných skúseností akosi priveľa a išli v rýchlom slede, nestačila som sa spamätať z jednej a už ma prevalcovala druhá... Akokoľvek som sa bránila, akokoľvek som sa bila s nepriazňou osudu a chytala každej slamky, na pohľad fungovala bezchybne a išla na akýsi záložný motor, nakoniec som tomu všetkému podľahla a namiesto jednoduchej únavy nastúpil zadúšajúci smútok... Neznášam smútok, no on sa ma tentokrát nepýtal, či ho chcem alebo nie, a požiadal ma o ruku bez môjho dovolenia, a ja som prvý raz v živote spoznala, aké je to budiť sa s knedľou v krku a s únavou v tele, aké ťažké a nezvládnuteľné sú tie najľahšie úkony na svete - rozhovor, prechádzka, či spánok...
Začínala som chápať, že sú okamihy v živote, keď absolútne nepomáha zľahčovanie situácie, všetky tie poklepávania po pleci: Neboj, to sa urobí, z toho sa dostaneš, to nič nie je, si predsa taká silná, vždy si bola! Že sú veci, ktoré sa nedokážu zmeniť, z ktorých sa nedá dostať, pretože to nie je pritesný sveter, ale stav, keď je človek nečakane zrazený k zemi súhrou neovplyvniteľných udalostí a vlastnej bezmocnosti, že jediná vec, ktorá pomáha je čas, no ten sa odrazu kurevsky vlečie, nepomáhajú žiadne predsavzatia, ani úsmev číslo dvadsaťštyri, ktorý si človek zo začiatku hrdinsky a neskôr úplne bezvýsledne pripína na tvár, len aby neprezradil sebe a svetu, že tá jeho súkromná bárka už prišla o všetky plachty a sťažne a podpalubie začína byť plné vody...
A keď to už vyzeralo na totálnu prehru s vlastnými silami, životnou filozofiou aj predsavzatiami, poslal mi osud do cesty dlhoročnú priateľku, ktorú považujem za najsilnejšieho človeka v svojom okolí... Vypočula ma a po niekoľkých mojich vetách sa priznala, že všetky mnou opísané pocity pozná, že v jeden rok ju to prikvačilo tiež, že sa nestačila spamätávať z faciek, ktoré jej odrazu život uštedril, že nepomáhali žiadne zaklínadlá, prosby, ani predsavzatia a ju to sklátilo k zemi ako dobre mierené KO. Spýtala som sa jej, čo jej pomohlo a ona mi s úsmevom odpovedala, že človek, ktorý ju pochopil a vypočul. Bez veľkých slov a poučiek.
Pochopenie ako objatie.
Pochopenie ako úkryt, modlitba, ako spoveď...
Jej slová mi vliali upokojujúcu miazgu do žíl, aspoň na chvíľu som sa necítila previnilo za svoj smútok, necítila sa neschopná, slabá a ufňukaná, uvedomila som si, že každý z nás má kdesi vo vnútri strunu, ktorá môže prasknúť, keď sa prisilno napína, a tiež, že je krásne počuť po dlhom čase niekoho, kto nepoučuje a neradí, ako to všetko treba hodiť za plece, alebo sa s tým všetkým pobiť...
A potom mi osud poslal do cesty ešte jedného priateľa, ktorý mi pomohol jednoduchými slovami, že slzy boli vymyslené aj na to, aby sa človek vyplakal, ústa na to, aby sa vyrozprával, a čas na to, aby dokázal zaceliť niečo, čo nedokáže zaceliť žiadny obväz...
Neviem, kto mi pomohol najviac, ani v akom poradí, no ja som sa ku koncu roka naučila v duchu žehnať jednej žene, jednému mužovi a ČASU... Prestala som sa brániť tomu všetkému a vrhla sa na písanie - po prvý raz sa stalo mojou skutočnou terapiou, sadala som si k počítaču, aj keď sa mi nechcelo, aj keď som občas hladela do obrazovky celý deň bez jedinej myšlienky, padala som a dvíhala sa, krôčik po krôčiku sa snažila dobatkať k jednej zákrute, za ktorou bolo to, po čom som tak strašne túžila: Úľava. Ako sa plnili tisíckrát prepísané a opravné stránky niečoho, čo bude možno raz knihou, obruče smútku ma zvierali stále menej a menej a ja som začala znovu komunikovať - so svetom, s rodinou, s priateľmi a so svojimi snami, ktoré som na dlhý čas pochovala. Keď človek pochová svoje sny, prestane žiť, povedal si mi, tak som ich vyhrabala z blata a očistila ich...
Dnes sú zase priezračné a plné pokoja...
Dnes je v kalendári Nový rok...
Na sporáku mi blboce tá najtvrdšia šošovica, akú kto kedy dopestoval, v izbe sa ozýva smiech môjho syna a jeho milej, patrilo by sa nejaké krásne Novoročné prianie, no ja mám na mysli len to jediné - Aby ten začínajúci rok bol lepší ako ten uplynulý a keď vás smútok náhodou požiada o ruku, nech máte v blízkosti aspoň jedného takého priateľa ako ja...
(venované)
