Deň po tom, ako sme doniesli domov vysvedčenia, naložili nás rodičia s bratom a sestrou do auta a odviezli do malebného mestečka na Liptove. Vyobjímali sa so starkou, na stôl položili vejárik bankoviek na našu obživu a odišli. Možno preto, že som bola mestské dieťa, milovala som tie dva mesiace strávené v starkinom nepôvabnom dedinskom dome, kde sa kúrilo v starých peciach, na záchod sa chodievalo cez dvor do latríny a v kamenistej záhrade nerástlo nič okrem niekoľkých starých jabloní, malinčia a nenáročných kvetov, ktoré starká s nesmiernou láskou ošetrovala. Nikdy nezabudnem na dobrodružné výlety k blízkej rieke, kde skok z vysokého previsu na štrkovitý breh rieky býval skúškou odvahy a každoročným rituálom nás - mestských detí. Pamätám sa, že raz si môj brat pri doskoku rozrezal celé koleno na črepinách pivovej fľaše. Starej mame sme samozrejme nepovedali pravdu, aby nám tie výlety nezakázala a neprezradili sme jej nikdy ani to, že chodíme s kamarátmi kradnúť kaleráby do školskej záhrady. Patrilo to tiež k skúškam odvahy. Tie kaleráby boli malé a štipľavé, no pre nás mali neopakovateľnú chuť, podobne ako hry na schovávačku v neznámych pivniciach, ako prázdninové lásky, ako teplý čučoriedkový koláč alebo šišky s malinovou penou, ktoré nám starká piekla každú nedeľu.
Zo všetkých tých vecí som však asi najviac milovala rozprávanie mojej starej mamy. Svojim nenapodobiteľným rozprávačským štýlom ma zoznamovala s osudmi všetkých jej známych a susedov, susedov jej susedov a známych jej susedov. Tam a vtedy sa asi zrodila moja láska k príbehom zo života. Keď sa prázdniny skončili, pokračovala moja komunikácia so starkou cez listy. Písavala som jej o všetkom, čo sa udialo u nás doma a ona mi na oplátku zvláštnym ozdobným písmom písavala o sebe a zvyšku rodiny. Nikdy ma nezabudla za moje listy pochváliť, nazývala ich malými umeleckými dielkami a prosila ma, aby som na ňu nezabudla a písala jej čo najčastejšie.
Až po mnohých rokoch som sa dozvedela, že starká každý môj list po prečítaní zalepila do novej obálky a poslala ďalšiemu členovi rodiny s prosbou, aby ho po prečítaní poslal ďalej. A tak moje listy kolovali po celom Slovensku a nakoniec sa vracali k starkej obohatené o milé vetičky všetkých jej detí a vnúčat.
Kto vie, čo by moja starká povedala na internet, keby sa ho dožila. Možno by využila jeho neobmedzené možnosti komunikácie a zamenila ho za biele obálky so známkami. Hoci...neviem. Myslím si, že ten jej spôsob šírenia informácií mal v sebe také čaro, aké nedosiahne žiadny mail rozoslaný na niekoľko adries naraz...
Dnes je deň matiek. Snáď som sa nedopustila prehrešku, keď som touto spomienkou vzdala hold mojej starej mame. Vďačím jej za veľa. Nielen za prvý krížikový steh, čo ma naučila, nielen za láskavosť a trpezlivosť, s akou ma vychovávala, nielen za to, že ma motivovala k písaniu. Vďačím jej za oveľa viac. Vďačím jej za detstvo. Dnes totiž viem, že dospelou som sa nestala v deň, keď som oslavovala osemnásť rokov, ani v deň, keď som do rúk dostala vysokoškolský diplom, dokonca ani v deň mojej svadby....Dospelou som sa stala v momente, keď dopadli posledné hrudy na truhlu mojej starej mamy. S ňou sa definitívne skončilo moje detstvo...
