Viem, že je v tom čosi viac ako len vyznanie. Je to jej detská túžba po domove, po mojom objatí, obľúbenom jedle, bozku na dobrú noc, alebo spoločnom spomínaní. To mala vždy najradšej.
"Mami, povedz mi, ako to bolo, keď som bola malá."
A ja som rozprávala.
Ako to bolo, keď mi ju prvý raz položili do náručia a ona sa na mňa pozrela múdrymi očami, ako keby ma poznala celý život. Ako sa postavila na nôžky a urobila svoj prvý krok. Ako sa naučila hovoriť "r", ako zliezla svoj prvý strom, ako sa naučila bicyklovať, ako doniesla svoje prvé vysvedčenie, ako si zlomila nohu, ako sa zamilovala... Pamätám si krok po kroku celý jej život, jej pády aj úspechy, smútky aj sklamania, lásky aj sny, jej svadbu aj moment, keď sa narodilo jej prvé dieťa.
Možno preto má jej "ľúbim ťa" pre mňa také čaro. Lebo aj ona je už mama. Alebo ma to dojalo preto, že to prišlo len tak. Bez dôvodu. Vždy ma také vyznanie dojímali naviac.
Keď muž povie žene ľúbim ťa len tak. Uprostred rozhovoru, uprostred ticha. Uprostred smiechu, alebo uprostred hádky. Nie po bozku ani nie uprostred milovania, keď každá bunka tela prekypuje citom. Ale len tak.
Hovorievala som to deťom za každých okolností. Aj keď ma hnevali.
Láska a neha nepodliehajú inflácii.
