V jeden deň sa môj muž rozhodol, že vezme dcéru na nejaké neformálne obchodné stretnutie, vraj nech sa pocvičí v angličtine, ktorej sa venovala už niekoľko rokov. Osobne si myslím, že sa s ňou chcel trošku pochváliť, mala šestnásť rokov a bola krásna ako modelka. Na stretnutí ju posadil k významnému japonskému obchodníkovi a požiadal ju, aby sa mu venovala. Dcéra prehodila zopár zdvorilých viet a potom vypálila: "Zaujímalo by ma, aký je váš názor na vraždenie veľrýb, ktoré vaša krajina ešte stále nezakázala."
Pri stole to zašumelo, môjho muža zalial pot, japonský obchodník zostal ako obarený a po psote-po biede vybrebtol niečo o kontrolovanom love. Dcéra sa nedala a rozvíjala tému ďalej nevšímajúc si zhrozené posunky svojho otca, ktorý bledol, červenel a ospravedlňujúco sa usmieval. Po stretnutí jej vyčistil žalúdok, že svojou prostorekosťou mohla ohroziť "obchodné vzťahy", na čo ho dcéra jemne upozornila, že vraždenie veľrýb je pre ňu dôležitejšie ako nejaký obchod s počítačmi.
To stretnutie malo nečakanú dohru. O pár týždňov prišiel na našu adresu balíček s krásnym stolovým kalendárom ozdobený obrázkami japonských umelcov, spolu s malým lístočkom, že je to dar "pre najočarujúcejšiu hostesku večera." Kalendáre k nám chodili odvtedy každý rok a dcéra rástla od pýchy, vraj "mami, vidíš, ako som si ho získala".
Dnes je dcéra dospelá a má svoje deti. A ako to už v živote býva, nevenuje sa záchrane veľrýb, hoci ju tieto krásne morské cicavce nikdy neprestali fascinovať. Takže, keď sme vymýšľali námet na druhú rozprávkovú knihu, bolo úplne jasné, že musí byť o veľrybách.
Pred pár dňami uzrela svetlo sveta moja kniha "Ema a ružová veľryba". Je z dieľne vydavateľstva Slovart a odilustrovala ju skvelá česká ilustrátorka Andrea Tachezy. Rozpráva o láske malého dievčatka k veľrybám a o jednom veľkom dobrodružstve, na konci ktorého je záchrana vzácneho morského cicavca.
Venovala som ju dcére a verím, že ňou urobím radosť nielen malým ale aj veľkým :)
