"Máme obrovské problémy so svokrom, je ťažko chorý," začala sa mi zdôverovať. "Nedávno som musela zostať doma, aby som sa o neho mohla postarať. Nechcel zostať v nemocnici ani o deň dlhšie. Občas je ako dieťa. Doslova."
Viem, čo tým chcela naznačiť.
"Niekedy si myslím, že celá naša rodina a domácnosť sa prispôsobuje len tomuto."
Popisuje mi úpornú starostlivosť o starkého, ktorá obnáša nielen podávanie liekov a injekcií, ale aj stravy a nepretržitú starostlivosť o každý jeho krok. Aby si neublížil, keď chce čosi robiť sám, aby nepoblúdil, keď chce ísť von, aby dosť pil, pretože nepociťuje smäd, aby sa trošku prešiel, keď to odmieta, aby bol v suchom, keď... ,aby bol v teple, keď je zima, aby nebol v prílišnom teple, keď je horúco... Hovorí to smutne, bez náznaku netrpezlivosti alebo hnevu.
Popisuje mi starostlivosť, ktorú inde riešia zdravotné sestry, alebo profesionálne opatrovateľky. Ona má popri tom ťažké a zodpovedné povolanie (ktoré musí mnohokrát zastrešovať do noci z domu a od počítača). Má veľkú domácnosť, rodinu a štyri mačky.
Počúvam ju a v duchu sa hanbím. Za to, koľkokrát sa zlostím na moju mamu pre maličkosti. Keď sa nešetrí, keď je tvrdohlavá, keď poprezrádza to, čo nechcem, aby prezradila, keď sa zabudne na nejakej návšteve, keď pustí niekoho cudzieho do bytu. Aké sú to hlúposti popri stave iných starých ľudí! Pretože mama je psychicky aj fyzicky úplne v poriadku. Pamäť a vedomosti má také, že každému v rodine vyráža dych, dokáže si uvariť, nakúpiť, upratať. Dokáže žiť úplne bez pomoci. Práve naopak, stále pomáha nám...
Stretnutie s kamarátkou mnou zalomcovalo. A aj keď to nerada priznávam, naučilo ma čosi o láske a pokore.
