rozhovory s tými, čo už nie sú...

Najstaršia je spomienka na svetlošedú vetrovku. Nosieval ju môj spolužiak na strednej. Nikto z nás nespozoroval, aký je ten chlapec nešťastný. Mal všetko, čo si mohol chalan v jeho veku priať - prominentných rodičov, krásne oblečenie, bohaté vreckové, motorku. Býval v luxusnom dome, v ešte luxusnejšej štvrti.V 17-tich sa zabil. Akoby len náhodou. Ako keby to v skutočnosti ani nechcel. Ako keby len chcel vyslať do éteru zúfalý výkrik. - Mama, ocko, som tu, prosím, všímajte si ma, hovorte so mnou. Nechcem vaše peniaze, odkazy na stoloch, ktoré mi nechávate. Chcem byť s vami! - Jeho mama prichádzala domov vždy veľmi neskoro. V ten deň sa kdesi ešte zdržala. - Keby som prišla o hodinu skôr, keby som... - opakovala zúfalo na jeho pohrebe. Keby... Keby sme ho počúvali aj my - jeho spolužiaci. Kto vie? Možno by sa to skončilo ináč. V sedemnástich sa však slová o smrti zdajú smiešne a neuveriteľné...Vedľa vetrovky visí peknučký staroružový plášť. Nosievala ho moja spolužiačka z vysokej. Pristal jej k fialkovým očiam. Nikdy som si nemyslela, že niekto môže mať šedo-fialové oči. Ona ich mala. Najkrajšie dievča na škole. Muži sa za ňou obzerali, spolužiaci jej nadbiehali. No ona mala oči len pre jedného. Vydala sa v druhom ročníku VŠ. Keď mala 28, ochorela a z nádhernej ženy sa postupom času stávala troska. "V dobrom aj zlom" sľúbili si voľakedy v kostole so svojím mužom. Neskôr som sa dozvedela, že z toho sľubu zostalo len to "v dobrom". - Príď niekedy za mnou, - prosievala ma do telefónu a ja som chodievala, hoci pohľad na jej meniacu sa tvár a chátrajúce telo ma desil. Zomrela, keď mala tridsať. Dodnes mám od nej knihu, ktorú som jej zabudla vrátiť. Občas prebehnem po jej obale prstami a zaspomínam si na čas, keď sme sa spolu učievali na skúšky, žartovali vo vysokoškolskom bufete a kočíkovali jej drobizg po sídlisku.V tej skrini mám aj hnedý kabát s kožušinovým golierom z hrdzavej líšky. Patril mojej starej mame. Ako deti sme sa fascinovane dotýkali malej papuľky s gorálkovými očami a tuhých čiernych paprčiek. Zvláštna móda. Rozmýšľam, či sme vedeli, že tá líška bola voľakedy živá. Stará mama si ten golier dávala, keď išla do kostola. Neskôr ju už nohy nevládali preniesť ani tých pár ulíc a jej zakaždým v nedeľu ráno vyhŕkli v kuchyni slzy. - Veďže, neplač mama, - upokojoval ju jej najmladší syn, Pán Boh predsa vidí, že nevládzeš... - Stará mama sa na neho vďačne usmiala a vyprevadila rodinu slovami: - A dobre si zapamätajte, o čom bola kázeň. Aby ste mi mohli povedať...- Chúďa, stará mama, asi by sa čudovala, čo všetko sa dnes schová pod plamenné slová o viere, pretože ona bola kresťanka srdcom aj dušou, no najmä rozumom. Vždy vedela oddeliť dobro od zla a pravdu od lži. Na každý sviatok som jej kupovala knihu, bola rozkošná, keď čítala tie najkontroverznejšie a najzamilovanejšie knihy, kývala občas pobúrene hlavou, ale čítala to bez dychu až do konca... Po návrate z kostola sme nachádzali kuchyňu zahalenú do pary a vôní, v hrncoch to bublalo ako v rozprávke, z rúry sa niesla vanilkovo-škoricová vôňa jabĺčkovej štrúdle. Veď, aká by to bola nedeľa bez koláča? A bez hltu domáceho ríbezľového vína... Na ten sa občas zastavila starej mamina sestra. Pozakrúcaná do čierneho vlneného kabáta s neodmysliteľným klobúkom na hlave. Malým a ploským ako tanierik. Všetci sme ju volali krstná, hoci krstnou bola len mojej mame. Tenká ako prútik a skoro úplne hluchá. - Pridajte toho zvuku, koťuhy,- dožadovala sa prísne, keď vošla do izby, v ktorej sme boli porozhadzovaní okolo televízora ako farebné vankúše. - Krstná mama, už sa viac nedá... -- Juj, či si len hundrete pod nos, - zlostila sa čiperná postavička s vráskavou zošúverenou tvárou.- A vy sa nebojíte, krstná, takto na noc? - odprevádzali sme ju neskoro večer pred bráničku. - A čože sa mi môže stať? Takej starej? - smiala sa krstná. - Ale keď hovoríš, nedávno sa aj blížil ktosi ku mne zozadu. Obrátila som sa a zaškerila. Hľa takto! -zmraštila tvár v podivnom úškľabku. Pán Jakubisko by z nej mal radosť. Dožila sa 90-tich rokov.V skrini visia aj pomyselné kabáty oboch mojich starých otcov. Poznám ich len z fotiek a rozprávania, zomreli dávno pred mojim narodením a tak som nikdy nikoho nevolala "deduško". Jeden z nich prežil niekoľko rokov v ruskom zajatí, stará mama mi o tom všetkom pošepky rozprávala. Dnes by tie spomienky boli na bestseller. Druhý bol vraj strašne prísny. Hovorieval nám to otec, no pri každej rodinnej oslave s láskou spomínal na podivné "výchovné metódy" tých čias. Ja dnes zase spomínam s láskou na otca. Občas zavriem oči a v duchu si predstavím jeho hlas a tvár. Rozprávam sa s ním skoro každý deň. Nielen na Dušičky - nielen na Vianoce. Chýba mi jeho humor, jeho úsmevné príhody, ktoré sme už nestačili položiť na papier. Plánovali sme spolu napísať knihu, otec bol studnicou spomienok a ja jeho živým diktafónom.Možno raz...