Myslím na slová jedného čínskeho lekára, ktorý povedal, že ľudská myseľ vie, čo chce, no málokedy aj to, čo skutočne potrebuje. Aká zvláštna myšlienka!
Vždy som bola hrdá na to, že viem, čo chcem a nechápala ľudí, ktorí to nevedeli. Dnes zachádzam v svojej úvahe ďalej. Nie sú práve tie moje želania zdrojom smútku a nepokoja?
Nemala by som sa naučiť viac počúvať svoj vnútorný hlas?
Potrebujem naozaj to, po čom tak veľmi túžim?
Je tajomstvo harmónie skryté v schopnosti vzdať sa nedosiahnuteľných vecí?
A naučiť sa nebyť pre to nešťastným?
Môžu byť sny zradné?