Snažila som sa pozliepať, no nepodarilo sa, tak sa stále viac usilujem všetko to v sebe potlačiť, nemyslieť, necítiť, uzavieram sa do seba, prestávam komunikovať, a ty mi tvrdíš, že toto je presne tá najhoršia cesta, že potláčanie citov je prvým krokom k veľmi vážnym stavom. Viem, že mi chceš pomôcť a zbúrať to moje dobrovoľné väzenie, nútiš ma výjsť z ulity a dávaš mi "domáce úlohy", ktoré su pre mňa momentálne nezvládnuteľné, hoci voľakedy by som ich zvládla ľavou zadnou, nejde predsa o žiadny zložitý matematický výpočet, vrcholový športový výkon, či vytvorenie umeleckého diela, ide len o obyčajné slová...
Nútiš ma komunikovať a je to ako keby si ma nútil kráčať, hoci sa mi nikam nechce ísť, ako keby si ma nútil piť, hoci necítim smäd, ako keby si ma nútil zhasnúť svetlo, hoci vieš, že sa bojím tmy, nútiš ma komunikovať a ja ti tvrdím, že si protivný.
"Založ si trebárs stránku www.siprotivny.com a napíš tam všetko, čo ťa trápi, všetko, čo chceš vykričať von, všetko, čo sa ti stalo a s čím si nevieš poradiť, len si to nenechávaj pre seba, len sa neuzatváraj," povedal si mi naposledy a ja som sa zasmiala, bolo to po dlhom čase niečo, čo ma rozveselilo, a tiež som pochopila, že si momentálne asi jediný môj skutočný priateľ, pretože ti môžem povedať všetko bez obáv, že ťa stratím, a tiež, že kedykoľvek by som ťa potrebovala, môžem sa na teba obrátiť.
Povedala som ti na oplátku, že aj keď sa neozvem, často na teba myslím, a ty mne, že pokiaľ to nepoviem nahlas, nikdy to nebudeš vedieť...
Že NIKTO nebude vedieť, ak prestanem rozprávať...
Voľakedy som nemala problém milovať, smiať sa, či smútiť, voľakedy som nemala problém biť sa so životom, padať a zdvíhať sa, voľakedy som nemala problém veriť a sniť... Dnes ten problém mám.
V tom svojom väzení bez citov sa konečne cítim bezpečne.
Nedá sa tam nič pokaziť.
Ani láskou, ani smiechom, ani smútkom, ani nenávisťou...
(venované)
