Prišla pracovať ako dobrovoľníčka do segregovanej rómskej osady. Študovala v Prahe a vedela plynule hovoriť anglicky, nemecky, česky a rómsky (neskôr spišský slang). Keďže bývala v obecnej ubytovni, čas od času sme sa stretli a na diaľku pozdravili. Sem tam, keď mala starosti s bývaním, mi poslala email. Inak sme sa nestretávali. Celý svoj čas trávila v komunitnom centre v osade, často v jednotlivých kolibách, do ktorých bola pozývaná deťmi i dospelými.
Keď som sa objavil v osade, meno Barbara tam padalo stále častejšie a to výlučne v pozitívnom svetle. Nepodieľala sa na žiadnych veľkých projektoch, venovala sa len normálnej mravenčej práci. Pripravovala deti do školy, učila ich po nemecky a anglicky. Kreslila s nimi, vystrihovala... Opatrovala deti, keď bola osada po podpore a nie o každé dieťa bolo postarané, či pomáhala pred podporou, keď boli deti hladné. Rok jej zbehol ako voda.
V jedno letné sobotné ráno mi zavolala a oznámila, že odchádza domov... Stretli sme sa teda na káve... Hovorila mi o šikovných deťoch, ich zlej diagnostike a následnom umiestňovaní v špeciálnej škole, len aby mali počty. Vravela o listoch, ktoré písala rôznym rakúskym firmám a žiadala o veci dennej potreby... i tom, ako jej chodili balíky zo všetkých kútov Rakúska... O spolupráci so školou s jednotlivými úradmi... Ako tí najkompetentnejší nechcú a či nevedia. Prosila ma o pomoc jednotlivým deťom, prihovárala sa jedno pracovné miesto pre jedného poctivého otca rodiny. Poznala mená aj prezývky celého zoskupenia... smiala sa, ako Guláš padol do jamy.. že Derik má už stálu prácu - pasie kravy... že teplému Jožkovi prischla prezývka Erika a v komunitnom centre robí zatiaľ „zadara“ upratovačku... Pýtala si, či viem, že Fúrikova žena je zase tehotná a že jeho svokra Putka dostala podporu, ožrala sa a odišla. Aspoň je od nej pokoj.
Večer mi ešte navozila plnú garáž teplákov, papúč, látok, šijacích strojov, rôznych papierov... A odišla domov.
Potom prišla s nápadom: rómske deti v škole pripravia rôzne výrobky a na vianočnom trhu to u nich, v rakúskom mestečku, predáme a peniažky investujeme do detí. Pustili sme sa do toho...
... a tak sme sa včera vrátili z vianočného trhu zo Zwiettlu, v zostave učiteľka Zuzka, deti z rómskej osady a ja. Barbarka nás ubytovala doma, má úžasne starostlivých rodičov... Len v takej rodine môže vyrásť človek tak úprimne rozdávajúci svoje srdce.
Mamka nám pripravovala raňajky a večeru, opatrovala deti s nenapodobiteľnou láskou. Jej otec nám do stánku nosil teplý čaj v termoske a dal plynový ohrievač, aby deti nepremrzli.
Absolvoval som aj pár oficialít s pánom primátorom i jeho kolegami z Nemecka a Slovinska.
Za tri dni sme zarobili pár stovák euro, deti videli kus Slovenska a Rakúska... Prešli sme nákupné centrum, najedli sa v McDonalde.. Pre tieto deti - životné zážitky...
Dnes mi volala Barbarka. Ostala s bratom predávať na trhu ešte dva dni a zarobili ďalších pár stovák... Zvyšok tovaru vraj ponúkne vo Viedni, kámoška tam vraj predáva na vianočnom trhu.
Zatiaľ neviem, ako použijeme peniaze, môžete poradiť...
Neviem, či Barbarka číta tieto blogy, ale verejne jej takto ďakujem a odovzdávam zlatú vianočnú medailu za všetku tú dobrotu, čo na tomto svete vykonáva. Jej rodičom za starostlivosť a za výchovu. Učiteľke Zuzke Sivecovej za nadšenie, s akou sa do toho pustila, za trpezlivosť v stánku a starostlivý prístup k rómskym deťom. A našim malým spolucestovateľom za poslušnosť, skromnosť a ten ich podmanivý úsmev.
Bol to pre mňa nádherný víkend.. Moje prvé tohtoročné Vianoce.
