Vladimír Ledecký
Nudisti majú kúpalisko,drbne ma .. !
V celom našom okrese nie je bazén. Nie je ani kde poriadne vymočiť naše blchy, ani kde si dať poriadne vyžrať nohy chlórom.
Venujem sa cestovaniu, spoznavaniuľudí, a sociálnej práci.Pracujem ako mediátor a rád pôsobím ako motivátor. Zoznam autorových rubrík: pre to sa oplatí žiť, no nenapíš to, už ma dožrali, ta tak to u nás chodí, Súkromné, Nezaradené
V celom našom okrese nie je bazén. Nie je ani kde poriadne vymočiť naše blchy, ani kde si dať poriadne vyžrať nohy chlórom.
„To ne pes, to šviňa,” presviedčal ma Róm v osade, keď som si všimol čerstvo ošklbaného havina visieť na tráme dverí: „To ne pes, to šviňa!”
Tieto riadky píšem pred teplým kozubom. Som rád, že nezvoní telefón. Televízor je vypnutý. Manželka s dcérou vymetajú obchody (novoročné zľavy... nestačilo im... stále si vedia nájsť zámienku). Užívam si seba, romantiku prirodzeného tepla a tradičné časy Vianoc našich predkov (až na.. počítač z Číny... palivové drevo z brazílskych paliet... francúzsky kozub... sedačku z Nového Targu...)
Nie sú príbehy ako príbehy. Poletujú okolo nás, nad nami, sú v nás. Príbehy tohto častokrát krutého sveta. Kde sa na jednom mieste hýri a užíva, riešia sa pseudoproblémy, čas sa márni vyslovenými hlúposťami. Inde je žiaľ a strádanie. A predčasná dospelosť... Príbehy, príbehy...
V dedine prebieha nevyhlásená súťaž v stavaní svojich posmrtných obydlí.
Pár mesiacov po nežnej revolúcii sa moja sestra vybrala hľadať šťastie za veľkou mlákou. Ideálne sa jej zdalo skúsiť to ako opatrovateľka detí. Skúsenosti žiadne, no netrápilo ju to, veď čo my, Slováci, nevieme... Naviac, dievča z dediny, odchované na družstevnom mlieku a socialistickom chlebe zvládne aj zložitejšie záležitosti, ako výchova milionárskeho synčeka. Hneď na začiatku „kariéry“ natrafila na bohatú židovskú rodinu, kde bolo niekoľko detí v dome a jedno na ceste. Potešila sa tomu... Pred očami jej zaihrala predstava niekoľkoročnej pracovnej príležitosti.
Mám susedu. Je perfektná . Mojou susedou je od narodenia. Na Slovensku je zvykom, že susedstvo je ako príbuzenský pomer. Od narodenia až do smrti. Má šesťdesiatpäťrokov a žije sama.
„Pán starosta, prišla som za Vami. Poslali ste mi šek, že som nezaplatila dane, ale nemusíte sa báť, zaplatím. Viete, len som na to zabudla. Keď prišla poštárka, že mám na pošte list, myslela som si, že si na mňa niekto spomenul. Dlho nikto nenapísal. Pár hodín som i rozmýšľala, kto by to tak mohol byť... a veru, aj som si poplakala. Myslela som, že Janka... alebo Ferko... Žijú ďaleko, viete, až v Bratislave. Nič im už netreba, nechodia tu, majú to ďaleko. Ani nepíšu, len na sviatky pošlú drahú farebnú kartičku s básničkou... iba sa na ňu podpíšu... Nemajú času, viete.
Východ Slovenska najviac zaostáva a politici majú dlhodobo plné ústa, ako ich to trápi a nemôžu s tým pohnúť...