Plakala som aj potom, keď som si na to pomyslela... Kto by si na mňa spomenul len tak, cez rok... už im nič netreba... Pán starosta, nehnevajte sa. Prepáčte, plačem... sama som a ľúto mi je... Vy viete človeku pomôcť a... chodíte do tej Bratislavy... Povedzte tam Ferkovi a Janke, že ešte žijem a... aspoň vidieť ich chcem.
Pamätám sa, ako ste na stretnutí jubilantov vraveli, ako sa na nás, starých, nesmie zabúdať... pracovali sme pre túto spoločnosť...a máme požívať úctu. Ale mali by ste to hovoriť našim deťom.
Suseda nedávno zomrela a ja už nemám nikoho. Pozerám len na tie štyri steny. Manžel Juraj zomrel pred deviatimi rokmi. Ten by mi dal otravovať Vás! Hneď by povedal: „Starosta má dôležitejšiu robotu, stavia bytovky, stará sa o vodovod...“, a ja by som isto zostala doma. Ale nemá mi to kto povedať... Teraz sa na mňa v nebi hnevá... á, nech, isto vidí to moje trápenie... Možno som nemala prísť, ale ku komu pôjdem?
Celý život som pracovala, s manželom sme deťom platili školy v Bratislave... a za odmenu... Samota bolí, veľmi bolí, pán starosta.
Mala som jedného brata, no aj ten už zomrel. Jeho deti sa ani neukážu, vraj sú v Anglicku. Načo by z takej diaľky chodili k cudzej osobe? Som len ich teta a krstná mama... Vlastné neprídu, nieto ešte cudzie čakať... Prepáčte mi, že plačem... možno bude niekedy lepšie, keď nie na tomto, tak na druhom svete dúfam.... S pánom Bohom už pôjdem a nehnevajte sa...“
Na druhý deň ráno sme nasadli do môjho auta a odcestovali do Bratislavy. Navštívili sme Fera a Janu. Už nebol čas na odklad. Mamku som im vyložil s prísľubom, že zajtra idem späť. Nemal som to však v pláne... vedel som, že otočím auto a vrátim sa domov sám ešte v ten deň. Nech sa starajú a spríjemnia jej aspoň pár dní...
Dobrí ľudia musia sľuby plniť, no rád som sa zahral na zlého. Je ten správny čas.
