Každý chodil do práce, nebolo nezamestnaných. Ak niekto pil a v práci toho veľa neurobil, tolerovalo sa to. Sem tam dostal pokarhanie a rovnaký plat.
V obchodoch, až na základné potraviny, nebol veľký výber tovaru. Banány a pomaranče bolo dostať iba pred Vianocami, aj to po kilograme, viac len po známosti. Najväčšími celebritami boli predavačky v predajni ovocia a mäsa. Jednotkou boli herečky a modelky v jednej osobe - predavačky v Tuzexe. Nikto nikomu nič nezávidel, lebo nikto nič nemal.
Plán práce sme plnili na stodvadsať percent a účasť na voľbách musela byť deväťdesiatdeväť percentná. Miestni komunisti plnili pred voľbami nespokojencom požiadavky a želania ako zlaté rybky, len aby bola účasť stopercentná.
Rádio Slobodná Európa sme počúvali celá rodina, všetci spolu poskrúcaní na manželskej posteli, pričom otec celý čas ticho prikyvoval. Mama pozerala do budúcnosti s neistotou v očiach.
V obci boli dvaja udavači a všetci sme o nich vedeli. Sťažovali rodičom šikovných detí štúdium, učiteľom zamestnanie, riadiacim pracovníkom kariéru. Hlavne sa však snažili budovať sieť ďalších, im podobných. Našťastie, dosť neúspešne. Väčšina sa k nim správala ako k odhalenej vyzvedačke, čo sa nám dostala až do postele a hľadí zničiť milenca. Neucítila, ako sa zbavuje cti a rýchlo sa vzdala tých, čo pokorne zamýšľajú.
Učitelia nesmeli chodiť do kostola v našej obci, tak chodili do iných obcí. Deťom intelektuálov sme my, deti robotníckej triedy , závideli nedeľné výlety.
Na Vianoce sme sa na polnočnej omši konečne stretli všetci... katolíci, učitelia, aj udavači.
Na MDŽ boli krčmy plné podnapitých mužov a žien, na Jozefa len mužov.
Na Prvého mája bola manifestácia a po nej sme sadili zemiaky.
Na Deň víťazstva sme maľovali plot a každý rok sa to opakovalo.
Otec to zmenil až po roku 1989. Pred sviatkom Všetkých svätých otec zobral auto a šli sme spolu na čečinu. U nás jedľa nerastie, a tak sme ošklbali jednu z troch obrovských jedlí, čo rástli v susednom chotári. Skmásali sme, čo jej stihlo za tri roky narásť.
Brat chodil do lesa na liesky, ja na mach. Z týchto prírodných surovín mama robila vence a ja som ich chodil predávať do vzdialenej obce. Mali sme tam tetu z druhého kolena.
Rozložil som tovar nenápadne k jej plotu a zahájil predaj. Teta robila nadhadzovačku, hovorila o mne ako o cudzom chlapcovi a dohadzovala zákazníkov. . Za hodinku som to mal predané a s hrdosťou v očiach som prepočítaval tržbu z môjho prvého biznisu. Rodičia prišli po mňa až keď sa zotmelo...Hanbili sa za poctivú robotu a môj poctivý predaj.
Kradnúť sa však nehanbil nikto. Cez deň sa chodil kradnúť na pole mak, v noci kapusta a zemiaky sa kradli priebežne. Zvykli sme si všetko robiť opačne, klamať, tváriť sa a tvrdiť to, čo nebola je pravda. Zvyk a pretvárka nás dostali do závislosti. Zlom neprichádzal do úvahy ani teraz, ani potom... nikdy... Boli sme o tom presvedčení. Zahmlilo sa nám pred očami a nevideli sme iné cesty. A na zmenu stačila odvaha začať hovoriť pravdu...
A tak prišla nežná revolúcia.
