Vlastne, skôr teliatko a veselo ho pomaľovali. Na jednej spoločenskej akcii som tú kravu vydražil za 6 tisíc...
Dlho sme s deťmi plánovali, ako utŕžené peniažky minieme. Návrhy boli rôzne, no boli priame a čisté.
Desaťročný Jožko, tichý, zádumčivý chlapec, keď už nikoho nič nenapadalo, povedal:
„Hovorili ste, že v Afrike žijú deti ako my, ale majú sa oveľa horšie. Nemajú čo jesť a piť.“ Rukávom si utrel nos a dodal:
„Ta sa s nimi podeľme.“
Oponoval som, že tých pár korún ich nezachráni, detí je veľa a peňazí málo.
Zazrel na mňa a povedal:
„ Ta dajme aspoň jednému.“
Presvedčil ma. Deti hlasovali a polovicu peňazí odsúhlasili neznámemu bratovi v Afrike. Kolega to dotiahol dokonca, navrhol adopciu konkrétneho dieťaťa na diaľku. Chlapca.
Deti z Rómskej osady Roškovce nemajú vodovod, kanalizáciu, len zriedka elektrinu... Nemajú obchod, škôlku, ani iné vymoženosti.. Tieto deti majú na diaľku adoptovaného afrického chlapca a už dva roky mu pomáhajú, ako vedia....
Kto z ľudí vie, čo je v človeku, aký veľký duch v ňom prebýva.... Chlapec troma vetami dokázal napísať list do môjho srdca a ja ho píšem vám...
Poklad nemajú v trezoroch, bankách, ale v sebe... vnútro, ktoré nechceme objavovať. Ich veľká chudoba im nezabraňuje mať veľké prítulné srdce, rozhodnú radosť a úprimnosť, tak ho prijmite s úctou a nie s ostychom, nedôverou a neistotou. Nesúďme nikdy očami, aj osvietené veci sú často v tme.
