Môžete byť vAmerike, Kanade, východnej či západnej Európe, môžete byť na inomsvetadiele, v inom štáte, dome, byte. Žijú tam ľudia čierni, bieli,veľkí, malí, bohatí aj chudobní, sólo, aj v rodinách. Všadev tom šírom svete žijú ľudia dobrí a zlí. Dobrí ľudia sú aj šťastnejšía takých moja sestra stretla. A vychovávala im deti.
Chlapcovi sa venovala od narodenia. Keď začal vnímať, rozprávala mu o svojej rodnej dedine. Rozprávala mu všetko...
O dobrej babičke, ktorá ju vychovávala...
O večeroch, keď sa spolu modlievali...
O rozprávkach a zážitkoch z detstva....
O bratoch, s ktorými sa večne naťahovala a robili si prieky...
O zrezanej jabloni, hnilých hruškách...
O Brokymu, psovi, ktorého vycvičili, aby fingoval vlastnú smrť...
O párnom dni a kúpaní sa v studni, o všetkých neplechách, čo chlapci na dedine vedeli vyviesť....
Chlapec vedel, akéstromy rastú v našom parku, kto, kedy a prečo u nás postavil kaštieľ.Vedel o pôvodných maľbách, poznal súvislosti. Vedel, kto a prečo ichnamaľoval... Poznal mená miestnych postavičiek spestrujúcich život nadedine. Vedel, čo urobili a čím sa „preslávili".... Čo sa u náspestuje, aké zvieratá sa chovajú doma, aké sú v lese. Miestne príbehyuž poznal spamäti, a predsa mu ich musela opakovať.
Spišský Hrhov stal sa preňho cestovateľský sen.
Rodina cestovala často, no chlapcovi museli sľúbiť, že raz pocestujú aj do Spišského Hrhova...
Nechávali si to na koniec.
Cestovateľský sen.
Rodina si o tommyslí svoje. Spišský Hrhov, niečo, ako diera kdesi v strede Európy.Podstatný je chlapec. Vie, že za siedmimi horami a siedmimi dolami,tam, kde sa narodila a žila jeho Šípková Ruženka, tam, kde v lesochrastú huby a liečivé rastliny, morské oko po meteorite... tam, kde saľudia vozia na koňoch, kde sú špeciálne vycvičené psy, kde jerozprávkový zámok plný pekných dievčat... kde sa vyrábajú najlepšie anajväčšie píšťalky na svete, kde všetky príbehy končia dobre aleboaspoň vtipne, tam je... Spišský Hrhov.
Slovensko.
Chlapec mal uždesať rokov a s rodinkou absolvoval výlet do Paríža. Pretŕčali sa naEifelovej veži, keď tu chlapec zbadal chlapa v tričku s nápisomSlovakia. Zažiaril, vykročil k nemu a ako starý známy chytil za tričko.Americkou angličtinou mu položil otázku: „Ty poznáš Slovensko?"
„Poznám. Ja som zo Slovenska, " odpovedal neznámy muž.
„A Spišský Hrhov poznáš...??" chrlil otázky jednu za druhou sebavedomý chlapec. (Pupok sveta, kto na Slovensku by ho nepoznal. Cestovateľský sen.)
„ Nooooo, viem, kde to je!" neznámy muž neisto zaklamal.
„A bol si tam...??" chlapec nechcel nechať vychladnúť korisť.
Muž nevedel, čo všetko vie malý Američan o tomto, možno významnom mieste, tak neisto zakoktal:
„Viem, je to tam také zaujímavé, alééééé.... ešte som tam nebol!"
Chlapec savíťazoslávne usmial. Slovák a nebol tam! Je to nedostupné, ťažko sa jetam dostať, bodaj by aj nie, bájna zem Atlantída... Vedel, má tosľúbené a raz tam bude... A takí „sráči" môžu o tom len snívať.Vzpriamil sa, vypol hruď, podrástol o desať centimetrov a hrdo, tak, žedával dôraz na každé slovo, tak, aby dotyčný závidel, zahlásil: „ Leboja tam raz pôjdem!" Nepovedal kedy. Nepodstatné. Cestovateľský sen.
Žiaril šťastím.
P.S. Tento príbeh mi vyrozprával Jozef Chropovský z Trenčína. Po návšteve Paríža
navštívil obec Spišský Hrhov. Vraj sa mu u nás celkom páčilo. Kráľčeského divadla Jiří Voskovec raz povedal : „Domov je tiež myslenie. Acit. A pamäť. Domov je skôr to, čo je v nás, než v čom sme my. Dá sa tonosiť so sebou a nikto nemôže vziať."
Domov je aj miesto, kde sa vraciame. Miesto, čo nosíme v srdci, a keď je občas clivo, ubezpečujeme sa, že je tam.
