Pristúpil som na to a snažil sa objasniť novinárovi problém, mal totiž o situácii úplne iné predstavy. Uverejnený článok ma o tom však nepresvedčil a len som sa utvrdil, ako sa naši redaktori kĺžu po povrchu a nemajú záujem o jasné a reálne informácie. A „bonus čitateľom“ moju fotku na pol strany. Nebolo to celkom na zvracanie a tak som to rozchodil. Detail: Strčili ma medzi články - šéfove prasačinky a profesor sexu.(Implementoval ilúziu... intímny, integrálny idiot). O mesiac sa zastavil len tak na kávu a medzi rečou spomenul, že pripravuje článok o jednej tragickej udalosti exprimátora v našom regióne. Snažil som sa ho presvedčiť, že to nie je najlepší nápad. Nech nejatria rany pozostalým a nechá to tak. Zdôvodňoval som to najmä dobrými spomienkami na zosnulého, jeho príkladné profesionálne, ale i ľudské vlastnosti. Vlastne niet o čom písať, nič nespreneveril, nikoho neznásilnil, nikomu neubližoval, žil normálnym životom a taký článok iste nepotrebujú k tým našim „celebritám“, o ktorých píšu. Mal som dojem, že to pochopil, a tak sme debatili o niečom inom, dopili kávu a šiel po svojom...Nepochopil to. A vyšiel článok - dokonale bulvárny, nevhodný, odvolávajúci sa na ľudí z ulice a... na mňa!! Ku cti mu slúži, že náš rozhovor neprekrútil. Nič viac. K článku bola navyše uverejnená fotka zosnulého a, ako inak – moja na pol strany. Fotka, ktorú už raz použili. Čo k tomu dodať? Nepotrebujem právo na odpoveď. Nepotrebujem ospravedlňovanie. Potrebujem len dúfať, že tie naše médiá budú smerovať viac k ľudskosti, pravdivosti, bude v nich menej klamstva a poloprávd, nebudú sa tendenčne prekrúcať fakty. Potrebujem sa dožiť časov, keď novinári budú len seriózni ľudia a ich vydavatelia to budú rešpektovať. To naozaj chcem nemožné... !?
Hajzli či novinári...
Nebolo to tak dávno, čo môjho kamaráta - paracyklistu oslovil redaktor slovenského týždenníka. Zaujímala ho jeho príprava na paraolympiádu, denné dvojfázové tréningy na bicykli, tvrdá drina, húževnatosť, cieľavedomosť... Boj s neľútostným osudom a víťazstvo človeka... Nafotili s ním pár fotiek a o dva týždne vyšiel celkom pekný článok. O mesiac na to v to istom periodiku vyšiel článok o nebezpečenstve impotencie z bicyklovania. Farebným názvom „Impotent“ a drobnými čiernymi písmenkami nadpis pokračoval. A pri ňom Jankova fotka na bicykli. Na celú stranu! Neveriacky som na to pozeral... Známi si z neho, samozrejme, okamžite začali uťahovať a dobre sa na tom bavia dodnes... Zvyšok populácie jeho „impotenciu“ zobral ako fakt! Pred pár dňami požiadal o rozhovor novinár z obdobného časopisu mňa osobne, aj keď na tému regionálna zamestnanosť - (našťastie, impotenta už nepotrebovali).
