„Mám dcérku. Ešte než sa narodila, vedeli sme, že bude ťažko postihnutá. Dnes má tri roky a vyžaduje obrovskú starostlivosť, no ťažko by mi bolo dať ju preč, do ústavu. Všetko sme s manželkou zvládali... až doteraz.... Doktorka nám predpísala odsávačku a špeciálny kočík. Potešili sme sa, ale len nakrátko, treba totiž doplatiť 25 tisíc... a na to my nemáme... Manželka musí byť stále doma, a tak pracujem iba ja. Nemôžeme si to dovoliť. Vieš, Vlado, doktorka vybrala z vlastnej peňaženky 5 tisíc a dala mi ich... že už mi treba len 20... Vieš, aké mi je nepríjemné pýtať niekoho peniaze, ale...“ zmäkol, začali mu padať slzy a potom sa srdcervúco rozplakal. Keď sa vám na úrade úprimne rozplače zdatný chlap, poctivý otec rodiny, je to veľmi vážne. Bolo zbytočné hľadať slová, nedokázal som ho tíšiť ani utešiť, lebo slzy... padali aj mne... Skôr než ich zbadal, niečo som zamrmlal a odbehol zakryť a zmyť ich. Hanbil som sa plakať – lebo silní muži nesmú plakať...
Vrátil som sa naspať a sľúbil Janovi 25 tisíc, len nech donesie doklad. Minul som celoročný reprezentačný fond... no... iste najvhodnejšie za 10 rokov starostovania... (obec má rozpočet 40 miliónov a len omrvinka stačí na nevyhnutnú pomoc jednej rodine...) Začal ďakovať... len som prikývol a poslal ho preč...
O pár týždňov som stretol jeho manželku. Pomáhala pripravovať občerstvenie pozostalým na kar. Privyrábala si. Pozdravil som ju, ona ma na chvíľu objala so slovami: „Ja viem, že to veľa neznamená, ale ďakujem.“ „Niet za čo“ a pre vlhké oči som uháňal preč.
Fakt, dávať je lepšie ako dostávať. Už len pre tých pár sĺz šťastia a to úprimné ďakujem...
Štve vás, že vaše dieťa nemá dobré známky, že má neporiadok, nepočúva tak, ako si to predstavujete... Že sem tam príde neskôr ako má, poháda sa so súrodencom, pobije sa na ulici, vynecháva doučovanie či hodiny hudby... Buďme šťastní, ľudia, máme ten najväčší dar. Zdravé deti...!
