Má šesťdesiatpäťrokov a žije sama. Ja mám tridsaťpäť a rodinu. Muža jej ešte mladého zabili kone ožratého kočiša a deti vyrástli. Navštevujeme sa bez ohlásenia. Ja tam zavítam vždy, keď si na ňu spomeniem, a ona keď sa jej podarí niečo dobré napiecť, navariť, alebo vypestovať. Máme záhrady vedľa seba. Niekedy sme aj trocha súťažili v pestovaní rôznej zeleniny. Ja som každý rok prehral. Pravda je - nielen prehral. Ja som bol diskvalifikovaný . Tri roky som bojoval . Najprv nado mnou zvíťazila burina a zaujímavé poznanie - čo za pár mesiacov dokáže doma vyrásť a do akej výšky . Moja manželka sa neveriacky pýtala:
,,Kto nám to urobil?“
„Naša matka príroda, drahá,“ vysvetlil som jej, no dodnes si myslí , že to bola sabotáž.
Susedka sarkasticky podotkla:
,,Ta to aj motyku si treba kúpiť na záhradu moja...“
Rozdelila sa s nami so svojou úrodou a ja som sa už tešil na nasledujúcu jar.
Prišla. Úspešne som začal. Vyhlásil som chemický boj burine , namixoval koncentráty v dvojnásobnej sile ako udávali výrobcovia a začal boj zblízka .
Nebol to úspešný rok. Za krátky čas bolo všetko zelené, potom pár dni bledožlté a neskoršie nebolo, teda bolo, ale hnedé. Suseda utrúsila pár poznámok na moju adresu a adresu mojej záhrady, ale najviac sa mi do pamäti vryl obraz, keď som vyšiel do mojej „záhrady“ a ona, prstami zadrapená v pletive civela, ako budem komentovať moju mesačnú krajinu . Čakala, ako to zahrám do autu a keď som sa k slovu nedostával, tak sa pevne oprela o motyku a slávnostne vyhlásila:
„Jeden rok hojno, druhý rok hovno.“
Víťazoslávne sa opierajúc o motyku , za chrbtom jej pevne stála trojmetrová kukurica, šatka jej viala vo vetre... Pripomínala mi Napoleona nad Moskvou. Ja a moja vypálená zem sme predstavovali zničené Rusko. Vietor pofukoval, dvíhal oblaky, prachu sťa páchnuca dymová clona...
Tretí rok ma zničila mandelinka zemiaková. Tá prúžkovaná americká potvora zožrala okrem buriny všetko. Zrušil som agro sektor , zasial trávu a pestujem ,,agroturistiku“ - každú sobotu s kosačkou od jednej strany trávnika naspäť a znova mig, mig, mig, mig....
Tá osoba má ďalšie úspechy! Jej sliepky znášajú najväčšie vajcia v dedine, kačky sa jej liahnu po dvadsať, do roka dokáže vychovať moriaka ako malého pštrosa. Krk má taký hrubý , že pri zabíjaní sekerou sekáme aj desať krát ( aspoň dvakrát sa treba trafiť na to isté miesto). Traja držia a jeden seká. Krv strieka sedem metrov . Po skončení akcie sme ako čarodejníci Vúdú. Čaje si varí len z bylín, ktoré sama nazbiera - šípky, materina dúška, repík, lipa, listy malín, jahôd, čučoriedok a vhodná zeleň, čo objaví v lese. Nie je bylinkárka, podľa nej kopa žien zbiera a suší byliny na čaje. Načo kupovať, keď v lese je to zadarmo a vieš, čo piješ. Sama si pečie chlieb, domáci zemiakový. Keď tam zavítam v pravej chvíli, tak mi ešte za horúca krajec odkrojí, natrie s maslom , posolí a posype čerstvou pažítkou, ktorú počas celého roka vytiahne odniekiaľ zo záhrady. Ponúka super chladený nápoj. Pripravuje ho z kvetov bázy čiernej. V zime má vždy pripravený voňavý malinový sirup z lesných malín. / Tie zo záhrady vraj tak nevoňajú/. Nepozná pojem ,,trvalá udržateľnosť“ a nikdy sa nesťažovala na nízky dôchodok . Ak dajú väčší, tak rozdá viac deťom.
Moja suseda je priamy ,skromný, štedrý človek, s vrodeným vzťahom k práci a prírode. Oplývajúca zabúdanou múdrosťou predkov. Obyčajná dedinská ženička.
Má vlastnosti, ktoré nás Slovákov donedávna charakterizovali. Myslím, že sa nie je začo hanbiť.
