Zemiakové záhumienky, to je akýsi pozitívny pozostatok socialistických dôb, keď bolo všetko všetkých a nikto nemal nič. Zamestnanci poľnohospodárskych podnikov mali pridelené záhumienky. Systém bol jednoduchý, organizácia na vyčlenenej parcele zasadila zemiaky do brázd a každý zamestnanec mal hneď na začiatku pridelené brázdy. Bolo to zvyčajne tri až päť brázd. Počas celého roka sa o zasadené zemiaky stará družstvo, hoci sú brázdy rozdelené zamestnancom hneď, keď zemiaky posadia. Nakoniec nastupujú zamestnanci a sami si zabezpečujú zber na pridelených brázdach.
V jedno pekné letné ráno ma navštívil „občan obce“ Jano a zveril sa mi s jeho problémom: Dostal záhumienku - svoje štyri brázdy. A hoci do zberu chýba ešte mesiac, jeho brázdu začal zberať jeho záhumienkový sused Jožo. Vraj omylom. Na brázde mu pozberal zemiaky, išlo o najmenej štyri vrecia. Nezabudol pripomenúť, že ma volil a dokonca aj jeho žena.
Joža som nemusel pozývať, prišiel sám, nakoľko Jano v krčme oboznámil celé spoločenstvo o jeho krivde, a že už sa to rieši na najvyšších miestach. To znamená – v prípade je zaangažovaný sám najvyšší starosta. Čert by bol v tom, aby on neuznal pravdu a štyri vrecia zemiakov. Dobre krčmové duše to predali ďalej a pred obedom Jožko vysvetľoval svoju verziu:
„ Vieš, mám záhumienku vedľa Jana a nechcel som kupovať skoré zemiaky, tak som začal so zberom skôr. Už pár týždňov tam chodím a zberám. Včera som prišiel na to, že som sa sekol a zberám susedovu brázdu. Ešte večer som za ním zašiel, povedal som mu to a navrhol, že mu dám dve vrecia zemiakov. Boli sme tam pozrieť a on chce štyri vrecia. Prisahám, nenakopal som viac ako dve vrecia, prečo by som mu mal dávať viac? Vlado, ja som ťa volil aj moja rodina, babka ma náhlila za tebou, ona ťa nedá za nič na svete.“
„Máme jeden problém a to je zjednať sa, neuvažovali ste o dohode? Alebo čo tak vrátiť mu tri vrecia zemiačkov,“ nedbalo som navrhol.
„ Vlado, ja som neprišiel, aby som vracal viac zemiakov, ale aby si povedal tomu chumajovi ,že viac nedostane a môže si trepať čo chce.“
Argumentoval som dohodou, presadzoval som dobré vzťahy do budúcnosti pred krátkodobou stratou jedného vrecia zemiakov, apeloval som na osobnosť človeka, vyhováral som sa na neriešiteľnosť situácie, ak nik nechce ustúpiť, žiadal som o zdravý rozum. Dlho dlho som hovoril príbehy zo života, kde múdrejší ustúpi, podobenstvá zo svätého písma, ako som aj priamo prezentoval svoj názor, daj mu koľko chce a mysli si svoje.
Tam už však nešlo o to daj a myslí si svoje, najdôležitejšia bola „verejná mienka“ , čo na to povie krčma. Komu dá starosta za pravdu a prečo práve jemu. Ako to zdôvodní, ako to porieši...
Niekoľkokrát som samostatne rokoval s jedným aj s druhým, hovoril som s nimi , dohováral im, čím ďalej sa to ťahalo, tým viac to bola verejná záležitosť, všetci to vedeli a čakali. Vedel som, nech bude verdikt aký chce, nikdy nebudú všetci spokojní. V mysli mi behali myšlienky, vzdaj sa toho, pošli ich k polícii, odkáž ich na súd, a podobné slabošské nápady. Zaberalo to množstvo času. Snívalo sa mi o tom a myšlienky sa neustále presúvali z vedomia do povedomia a naopak. Ľudia sa na to pýtali a ja som s tým nevedel pohnúť.
V tom čase už vzniklo medzi nimi niekoľko konfliktov a dva z nich skončili aj fyzickým napadnutím. Udialo sa to samozrejme v krčme a tak to skončilo pri zdraví. Neveštilo to však nič dobré a tak som ešte skúsil posledný pokus a pozval ich oboch na obecný úrad. Nebolo to celkom pozvanie, prikázal som im to s tým, že kto nepríde, má po zemiakoch. Prišli obaja a ja som sa cítil ako Jánošík pod šibenicou, keď sa pýtal:
„Ľudia, ľudia, a za čo?“
A ľud zborovo a svorne odpovedal:
„Za rebro, za rebro, za rebro!“
Na začiatku už boli totiž jasné totálne vyhrotené vzťahy a moje malé šance klesali pribúdajúcimi minútami a hodinami, ktoré som strávil zmierňovaním stanovísk. Ich pohľady sa neposunuli ani o milimeter. Jano chcel štyri vrecia a Jožo núkal maximálne dve. Zmrazené úsudky sa nezmenili a ja som mal rozhodnúť.
Strávil som nad tým „prípadom“ príliš veľa času, aby som to nechal plynúť vlastným životom, príliš mnoho času, aby som to zahral do autu, príliš mnoho času, aby som dal najavo tým dvom, že vôbec nie sú frajeri, príliš mnoho času, aby sa dedina názorovo rozdelila a vznikali sváry a podhubie konfliktov, príliš mnoho času, aby chlapi konali pod vplyvom krčmových rečí a zabúdali na to, čo robí chlapa. Muži musia prijať chlapské rozhodnutie, ak by bol proti tomu aj celý svet, celá rodina, žena aj kŕdeľ detí. Nemôže, nesmie a nebude ich ovplyvňovať krčma a každý kto preferuje vrecia zemiakov a rozbroj dvoch statočných chlapov, poctivých otcov rodín.
Začal nový týždeň od doby, čo obec žila novým konfliktom. Dostal som nápad a urobil konečné rozhodnutie. Jožovi som zatelefonoval:
„Jožo, dones dnes dve vrecia zemiakov na obecný úrad, vieš tie, čo si vykopal Janovi.“
„Tak si sa rozhodol, paráda, nikdy ti to nezabudnem, neobťažuj sa, ja mu to odveziem sám.“
Vytešený mi chcel uľahčiť prácu.
„Nie, dovezieš to na obecný úrad a hneď, čakám.“
Námietky na druhej strane som rázne odbil.
O pár minút boli zemiačky u mňa a ja som zavolal môjmu otcovi, aby mi doviezol dve vrecia zemiakov, ktoré mi sľúbil na zimu. Keď bol celý kontraband pokope, osobne som sa zúčastnil pri odovzdávaní.
Zazvonil som a otvoril nám osobne poškodený. Najprv naštvane pozrel na mňa, na traktor, ale keď zbadal štyri vrecka zemiačkov, potešil sa a ospevoval moje blahorodie, môj zmysel pre spravodlivosť a nakoniec sľúbil svoj hlas a tiež hlasy svojej rodiny pri najbližších voľbách. (Svokry a ženy, pravdepodobne hlboko zainteresovaných do prípadu).
Ráno sme vyrovnali podlžnosti a na obed už v obci kolovali dve verzie „rozhodnutia starostu“.“ Každá strana šírila tú svoju a ja som mal medzi tým pár telefonátov o počte vriec. Tváril som sa, že neviem o čom sa hovorí a tak sa to celé upriamilo na konfrontáciu poškodených strán. Tá prebehla večer v krčme. Škoda, nebol som tam, avšak bolo to ako na tenise, slovná výmena lietala ako loptička tam a späť a obecenstvo bolo búrlivé. Búrlivo chcelo poznať pravdu, svoju pravdu, niekto musí klamať a neviem komu to došlo a vyjavil to na celú krčmu. A krčma stíchla, oni už vedeli, že som toho schopný a urobil som to. Pilo sa a úprimne poviem, neviem čo sa zapíjalo a aké boli pocity...
Krátko po záverečnej dvaja ožratí chlapi „dotiahli“ dve vrecia zemiakov k mojím nohám a padli. Jano a Jožo ležali na zemi v objatí a ako ich strážcovia stálo z každej strany jedno vrece. Po úpornej námahe som ich odtransportoval domov. Zemiaky som jedol celú zimu a ešte som polovicu na jar vrátil otcovi.
Ubehlo pár mesiacova nik sa nemá chuť o tom baviť a rozoberať to a už vôbec nie účastníci príbehu. Otec ma často šibalský úškrn na perách, keď sa škrabú zemiaky...
